Hlavné globálne ekonomické problémy súvisia so sklonom k dlhom

Frankfurt nad Mohanom 4. mája (TASR) – Takmer tri štvrtiny finančných investícií, ktorých hodnota sa odhaduje na 200 biliónov USD (135,31 bilióna eur), sa nachádzajú v rozličných dlhových tituloch - v bankových, priemyselných a štátnych úveroch. Uviedol to v komentári pre nemecký denník Financial Times Deutschland svetový ekonomický pesimista Kenneth Rogoff.

Kým teraz politici a experti vyslovujú nespokojnosť s pretrvávajúcou a mimoriadne vysokou nerovnováhou v globálnej obchodnej bilancii, skutočný problém spočíva inde: v extrémne vysokých dlhoch. Ak členovia G20 budú tento fakt podceňovať a pýtať sa, ako sa dá veľká časť obchodnej nerovnováhy zmeniť na cenné papiere podobné akciovým, môže byť finančný systém, ktorý vznikne z tohto úsilia, podstatne mohutnejší ako systém podliehajúci kríze, ktorý teraz máme.

Existujú určité dobré ekonomické dôvody, prečo majú poskytovatelia úverov neuhasiteľný smäd po ich poskytovaní. Neúplne informácie a ťažkosti pri kontrole firiem predstavujú významné prekážky pre vytvorenie nástrojov na zmierňovanie úverových rizík.

K rastu ťažkostí významné prispieva aj politika. Daňové systémy mnohých krajín uprednostňujú dlhy pred podielovým kapitálom. Boom s nehnuteľnosťami v Spojených štátoch by zrejme nikdy nedosiahol také obludné rozmery, keby majitelia domov nemohli odpisovať úroky z hypotekárnych úverov zo svojich daní. Podniky si takisto môžu odratúvať úroky z úverov, ale výnosy z akcií sa zdaňujú dvakrát, na ich úrovni, ako aj u akcionárov.

Centrálne banky a ministerstvá financií tiež majú podiel na tom, že sa pre dlhy vytvárajú podstatne efektívnejšie záchranné programy než pre akciový kapitál.

Žiaľ, hlboko zakorenený sklon k dlhom vo finančnom systéme priemyselných krajín sa už nedá ľahko zvrátiť. V Spojených štátoch netúži ani jeden politik po tom, aby mohol vyhlásiť, že treba skončiť s odpisovaním úrokov z hypoték, alebo že vyplácanie dividend má byť nezdaniteľné. Rovnako by mali rozvojové krajiny zrýchliť tempo hospodárskych reforiem. Navyše, akciové trhy v mnohých z nich pripomínajú Divoký západ s nejasnými pravidlami a slabou možnosťou na ich presadzovanie.

Horšie je, že kým členovia G20 hovoria o hľadaní východiska pre globálnu nerovnováhu, ich vlastné rozhodnutia ju práve prehlbujú. Napríklad Medzinárodný menový fond (MMF) nedávno extrémne zvýšil svoje úverové možnosti. Na pomoc krajinám v kríze má teraz 750 miliárd USD. Európa tiež zvýšila prostriedky vo svojom regionálnom záchrannom vale. Peniaze v nich sa môžu prejaviť len ako krátkodobý upokojujúci prostriedok, ale v dlhodobom horizonte sa v dôsledku štátnej garancie asi budú podieľať na nadmernom raste rizík a potenciálne predstavujú výhonky budúcich ťažších kríz.

Lepším riešením by bolo vytvorenie mechanizmu, ktorým by sa realizovali štátne bankroty podľa jasných a pevných pravidiel. Tie by boli dôležité na to, aby sa minimalizovali straty, ak vypuknú krízy, ale aj preto, aby sa veritelia prestali spoliehať na to, že sa všetky ich problémy vyriešia peniazmi daňových poplatníkov.

MMF podobný mechanizmus navrhol už v roku 2001. O rovnakej idei sa nedávno diskutovalo aj v eurozóne. Žiaľ, námety na systémovú reštrukturalizáciu dlhov zostali len teoretickými možnosťami.

Riziká, ktoré sa skrývajú v sfére dlhov, zostávajú aj naďalej v politických diskusiách za okrajom pozornosti ich účastníkov. Pravda, nech by sa robili akékoľvek opatrenia v medzinárodnom pohybe kapitálu či na odstránenie globálnej obchodnej nerovnováhy, nemôžu nahradiť iné prvky zdravej rozpočtovej a finančnej politiky štátov.

Informoval o tom nemecký denník Financial Times Deutschland.