Európa, je čas rozhodnúť sa

Milióny rôznych publikácií a komplikovaných slov, ktoré sa dotýkajú európskej dlhovej krízy môžu byť zredukovaných na zopár jednoduchých elementov. Akonáhle im porozumieme, zistíme, že rozhodnutie medzi vzdorom alebo podrobením sa dlhovému otroctvu je jediným rozhodnutím, na ktorom v skutočnosti záleží. Ostatné „riešenia“ sú iluzórne.

Euro nám umožnilo žiť krátku dobu doslova v krajine zázrakov: produktívnejšie severské ekonomiky mohli zvyšovať svoje zisky dvoma spôsobmi: 1) predávať svoje výrobky a služby vo veľkých množstvách svojim menej produktívnym južným susedom, pretože tieto krajiny si boli schopné požičať obrovské sumy peňazí za nízke – takmer „nemecké“ úroky a 2) požičiavať týmto spotrebiteľským národom tieto veľké sumy s neuveriteľnou pákou – €1 kapitálu vytvorilo €26 pôžičiek/dlhu. Menej produktívne národy mali tiež „mierne“ skreslené predstavy a síce, že ich súčasná miera produktivity (množstvo tovarov a služieb vytvorených ich ekonomikami) môže byť „napákovaná“ cez nízko úročený dlh. Tým sa ale podporovala spotreba a nesprávna alokácia kapitálu do statkov ako obytné vily a luxusné autá.

Severná Európa poháňala svoj rast cez export. Obchodné  nerovnováhy medzi severnou a južnou časťou Európy boli, resp. ešte stále sú extrémne. V porovnaní s perifériou, v ostatných častiach Európy sa produktivita výrazne zvyšovala, ale mena neposilňovala. To z veľkej časti vysvetľuje nemecký exportný a priemyselný zázrak posledných dvanástich rokov. V roku 1999 tvoril export 29% HDP Nemecka. Do roku 2008 sa toto číslo zvýšilo na 47% - nárast, ktorý je neporovnateľný so štátmi ako Taliansko, Španielsko a Grécko, kde sa tento ukazovateľ zvýšil iba veľmi mierne alebo dokonca poklesol. Na rozdiel od takmer každej bohatej krajiny, kde sa podiel priemyselnej produkcie v ekonomike v posledných rokoch výrazne znížil, v Nemecku tento podiel vzrástol, keďže cena jeho tovarov bola atraktívnejšia v porovnaní s cenami výrobkov iných krajín. Nemecko bolo voči južným krajinám v podstate tým, čím je dnes Čína vo vzťahu k Spojeným štátom. Opojený ziskami, nemeckí výrobcovia sa tiež začali zadlžovať, veď prečo by aj nie, keď všetko rástlo „do neba“.

Avšak všetko to bola iba finančná ilúzia a raz sme sa z nej museli prebrať. Euro sa zdalo byť čarovným nástrojom: importujúcim krajinám umožňovalo kupovať a požičiavať si stále viac, zatiaľ čo exportné krajiny si tiež prišli na ohromné zisky prameniace z vývozu a poskytnutých pôžičiek. Povedané inak, riziko a dlh boli nesprávne ocenené  z toho dôvodu, že (takmer) všetci si mysleli, že nekonečný rast spotreby založenej na dlhu bude trvať naveky. Euro bolo svojim spôsobom podvod, ktorý slúžil záujmom všetkých zaintersovaných: riziko bolo považované za takmer nulové, úrokové sadzby boli tiež blízko nuly a mohli sme tak vytvoriť viac dlhu z nízkej základne produktivity a kapitálu.

Avšak realita nás dobehla a začala oceňovať riziko a dlh úplne inak (lepšie) ako si predstavovali lídri z EU, ktorí sa pokúšajú vrátiť džina späť do fľaše. Žiaľ, hromada dlhu je príliš veľká a produktivita príliš nízka, aby sme naďalej živili fantasmagóriu eura. Doug Nolan zosumarizoval realitu v Európe stručne a výstižne, keď takisto tvrdí, že európsky dlh bol na trhu nesprávne ocenený a krajiny PIIGS nesmierne ťažili z trhového „konsenzu“, že európska menová integrácia zabezpečí ekonomickú a politickú stabilitu. Podobne ako tomu bolo v prípade bubliny na realitnom trhu v USA, trhoví účastníci boli niekoľko rokov spokojní s tým, ako ignorovali dlhovú party a zvyšujúcu sa krehkosť systému a namiesto toho sa rozhodli vnímať dlhové záväzky európskych krajín s očakávaniami nulových bankrotov, dostatočnej likvidity, vždy dostupných hedžingových nástrojov a politického režimu, ktorý zabezpečí stabilitu na trhu.

Zjednodušene by sme mohli povedať, že so zmeneným pohľadom na riziko, európske dlhy sa stali úplne nesplatiteľnými. Už viac neexistuje spôsob ako môžeme zvyšovať masu dlhu ako za starých čias pri nízkych úrokoch; problémom bude vôbec prerolovať bilióny eur, ktoré budú onedlho splatné.

Úsporné opatrenia nám však sotva pomôžu. Keď bude viac národného príjmu vyčleneného na obsluhu existujúceho dlhu, stane sa jedna zaujímavá vec: bude existovať menej zdrojov dostupných na investície a spotrebu, čo znamená, že produktivita založená na investíciách a spotreba založená na dlhu prudko poklesnú, čo sa prejaví na znížení HDP. Nižší hrubý domáci produkt znamená menej ziskov z daní a viac bankrotov, keďže firmy a jednotlivci začnú akceptovať, že ich dlhy nemôžu byť splatené. Riziko krachu celej krajiny sa zväčšuje a úrokové miery preto rastú. Obsluhovanie dlhu sa stáva ešte viac nákladné a čoraz menej národného príjmu je dostupného na stimulovanie spotreby, investície a ďalšie prerozdeľovanie. Jedná sa o akúsi spätnú slučku, kde jedna činnosť uvádza do deja činnosť inú.

Preto má Európa iba jednu možnosť: buď akceptuje dlhové otroctvo v podobe neustále sa zvyšujúcich úrokových platieb a nižšieho príjmu a produktivity alebo sa postaví proti svojim patetickým vodcom a zriekne sa celej hromady dlhu, ktorý sa nikdy nedá splatiť. Áno, opustenie eurozóny môže mať pre krajinu nezamýšľané dôsledky, ale jedinou cestou ako umožniť trhu, aby objavil cenu produktivity konkrétnej krajiny a schopnosť štátu požičiavať si, je prinavrátiť sa k svojej vlastnej mene. Opustenie eura neznamená, ž