Ako sa zarába v „mekáči“: Na živobytie nestačí ani 16 hodín práce denne
Diskusia 10
Foto:SITA
22. 7. 2013 - McDonald’s a Visa sa snažili poskytnúť finančné poradenstvo svojim zamestnancom, no z finančného plánu priemerného pracovníka vyšiel nemilý výsledok. Ich finančná perspektíva nie je vôbec ružová a je prekvapujúce, že ešte neumierajú od hladu. Informoval The Atlantic.com
Finančné plány starostlivo berú do úvahy výdavky a príjmy zamestnancov. Vrátane podrobností o nákladoch na bývanie, na zdravotné poistenie a na každodenný život. Problém je v tom, že nech akokoľvek McDonald’s a Visa prepočítavajú, záver je vždy rovnaký. Z priemernej mzdy, ktorú dostane zamestnanec najznámejšej siete fastfoodu, sa jednoducho nedá vyžiť.
Priemerný zamestnanec McDonald’s zarobí 7,72 dolára za hodinu, tento údaj vynásobíme 40-hodinovým pracovným týždňom a očistíme o dane, na útratu tak zostane mesačný plat vo výške 1105 dolárov. Z takejto mzdy nie je v USA možné žiť, preto nie je vôbec prekvapujúce, že McDonald’s a Visa rátajú hneď aj s tým, že priemerný pracovník má ďalší 8 hodinový pracovný úväzok, ktorý mu hodí mesačne navyše 955 dolárov.
Pozrime sa teda na to, čo zostane pracovníkovi po tom, čo si „odmaká“ svoju 16 hodinovú šichtu. Za bývanie, podnájom, či hypotéku dá 600 dolárov za mesiac. Vzhľadom na to, že priemerné nájomné v roku 2012 bolo v USA 1048 dolárov, dá sa predpokladať, že za 600 to bude veľmi skromné bývanie. Ďalších 20 dolárov mesačne na zdravotné poistenie je nezmyselne málo, rovnako ako nula dolárov za kúrenie. Jedine ak je priemerný pracovník zamestnancom pobočky v jednom z južnejšie položených štátov. Potom, čo si náš hrdina odkrúti 16 hodín denne, vracia sa do nevykurovaného bytu, a vo vrecku mu zostáva 800 dolárov na mesiac, čo je asi 27 dolárov na deň. Za túto sumu si môže nakúpiť jedlo, nápoje, alebo benzín aj oblečenie. Prípadne si môže posedieť pri pive s priateľmi.
The Atlantic sa ďalej pohráva s myšlienkou, že za nízkymi príjmami môžu byť aj výhody. Napríklad pre poberateľov minimálnej mzdy sú pripravené rôzne vládne programy na podporu bývania, získanie výhodnejšieho zdravotného poistenia alebo lacnejšieho stravovania. Inými slovami, na významnú časť ziskov veľkých spoločností vlastne prispieva štát, resp. jeho daňoví poplatníci. Z krátkodobého hľadiska je to pre jedinca úľava, z dlhodobého ale nesľubuje žiadne riešenie.