Bez práce, bez peňazí: Príbeh muža, ktorý pre svoju obezitu prišiel o všetko

Alberta Buitenhuisa už nejaký čas nezaujíma, že v jeho vyvolenej krajine, na Novom Zélande, každý, kto počúva rádio a číta noviny, pozná jeho váhu, výšku, vek zdravotný stav a dokonca aj jeho finančnú  situáciu. Svoje osobné údaje, inak považované za citlivé, totiž musí použiť v boji za život, ktorý sa mu v ostatných rokoch podarilo vybudovať.

Rodený Juhoafričan žije a pracuje na Novom Zélande od roku 2007. Hviezdou spravodajstva sa stal po tom, čo mu úrady odmietli predĺžiť víza na pobyt s odôvodnením, že jeho telesná hmotnosť nespĺňa "akceptovateľnú úroveň zdravotného stavu" a preto by mal krajinu opustiť. Čo presne znamená prijateľná úroveň zdravia, vedia úrady dokonca vyčísliť. Budúci občania Nového Zélandu musia mať index telesnej hmotnosti nižší ako 35, zatiaľ čo  Albert Buitenhuis má rovných 40, čo klinicky znamená, že je obézny.




Imigračný úrad sa okrem preukázania, že máte kde bývať a z čoho žiť, zaujíma aj o zdravotný stav prisťahovalcov a to z jednoduchého dôvodu. Musí brať do úvahy nakoľko konkrétny záujemca zaťaží zdravotnícky systém krajiny v prípade, že ochorie. Pri prehodnotení zdravotného stavu Alberta Buitenhuisa prišli k záveru, že mu hrozí dosť vysoké riziko cukrovky, rakoviny, ochorenia srdca a pečene. Aby toho nebolo málo, z dôvodu pretrvávajúceho zranenia kolena, hrozí, že bude musieť ísť na operačný stôl, čo vyčíslili na dvadsať tisíc dolárov.

Vždy som bol veľký kus

Albert Buitenhuis naozaj hovorí o svojom zdraví ako o tej najprirodzenejšej veci na svete, nemá problém podeliť sa s úplne cudzími ľuďmi o najnovšie výsledky krvného tlaku, či krvného obrazu. "Na moje odvolanie proti úradnému rozhodnutiu ma lekár opäť podrobil vyšetreniam a zistil, že počas nastávajúcich piatich rokov je u mňa riziko infarktu rovné štyrom percentám. Podľa neho je to o šesť percent nižšia hodnota než to, čo Nový Zéland považuje za priemer v mojej vekovej skupine. Môj doktor povedal, že mám výborný zdravotný stav," zasvätil do podrobností lekárskej správy portál Origo.

Keď začalo jeho predĺženie víza u imigračných úradníkov haprovať, Albert Buitenhuis si najskôr  myslel, že je to kvôli zraneniu kolena. "Moje ľavé koleno doplatilo na zemetrasenie v roku 2011." Avšak, v odôvodnení sa písalo, že nie koleno, ale nadváha je hlavnou prekážkou. On to však cíti inak. "Pokiaľ mi nezrušili pracovné víza, pracoval som ako kuchár. Je všeobecne známe, že kuchári trávia na nohách 8-12 hodín denne a nikdy som nepotreboval viac prestávok, než moji kolegovia. Okrem toho, už ako dieťa som bol dosť rozmerný a nikdy mi to nespôsobovalo a nespôsobuje žiadne zdravotné ani iné problémy."

Hoci Albertova manželka je v tomto prípade zaujatá, tvrdí, že zdravotný stav jej manžela nikdy nebránil tomu, aby pracoval štyridsať hodín týždenne, a z toho zaplatil štátu aj príslušnú daň. Manželský pár je prekvapený zo súčasnej situácie, pretože si od roku 2007 predlžuje pracovné víza každoročne hladko a pracovníci imigračného úradu nikdy nespomínali Albertovu hmotnosť ako možný rizikový faktor. Treba spomenúť, že pri príchode na Nový Zéland mal Albert dokonca viac než dnes. "Nespáchali sme žiaden zločin, neurobili sme nič zlé, len môj manžel má rád svoje brucho," napísala v jednom blogu manželka Marthin.

Žiadna práca, žiadne peniaze

Bez pracovných víz sa začína život manželského páru Buitenhuisov podobať na potápajúcu sa loď. Ak nemajú prácu, nemajú príjmy a navyše aj rôzne dokumenty na úradné vybavovačky už toho zhltli požehnane. Marthin Buitenhuis prekvapujúco otvorene a podrobne popisuje vo svojom blogu praktiky, vďaka ktorým dokáže prežiť. Nepomohol ani postupný predaj domáceho zariadenia, nakoniec sa zo svojho domova v Christchurch museli vysťahovať, už nedokázali platiť nájomné.



Teraz bývajú u Albertovho brata, ktorý ich prichýlil. Okrem príbuzných sa na financovaní živobytia podieľajú aj mnohí Novozélanďania. Buitenhuisova historka totiž už narobila veľa rozruchu v krajine a manželský pár dosiahol úroveň zúfalstva, kedy sa s prosbou o pomoc obrátili na verejnosť. Na svojich Facebook stránkach a blogu nielen zdieľajú časť svojho osudu, ale aj žiadajú o pomoc. Nedávno medzi údajmi pribudlo aj číslo účtu. Ako sa Albert Buitenhuis priznal, bolo to veľmi emočne náročné prijať toľko láskavosti, s akou ich v uplynulých týždňoch zasypali. Ani to však nestačí na zmiernenie sa so skutočnosťou, že úrady zamietli ich žiadosti a musia opustiť krajinu.

Napriek tomu v niektorých ohľadoch ide o príbeh úspechu. Pred niekoľkými rokmi prestal fajčiť a schudol tridsať kíl. Mal 160 keď pricestoval do krajiny, teraz sa jeho hmotnosť scvrkla na 130. Okrem toho jeho lekár tvrdí, že by dokázal znížiť hladinu cholesterolu a hladinu cukru v krvi počas 26 týždňov na prijateľné hodnoty. Avšak imigračnú administratívu asi ťažko obmäkčí tento úctyhodný výkon.

Hoci súčasný „humbug“ nevytvára priaznivé podmienky pre zdravý životný štýl, Albert Buitenhuis je plný odhodlania. "Práve teraz som oveľa viac zameraný na moju váhu, než kedykoľvek predtým. Ale je to veľmi ťažké, pretože od tej doby, čo  nemôžem pracovať a museli sme opustiť náš domov, žijeme spolu s mojím bratom. Bolo to pre neho veľmi náročné rozhodnutie, nemá to ani on ľahké, preto si nemôžem dovoliť mať nejaké extra nároky na stravovanie, či diétu. Musím jesť čo bude, ale napriek tomu sa mi darí chudnúť. Proces sa síce spomalil, ale nezastavil."

Boj proti kilám

Albert Buitenhuis vôbec nie je prvý prisťahovalec na Nový Zéland, ktorý musí bojovať so svojou hmotnosťou, či obvodom pása. Jedným z prípadov bolo aj rozdelenie britského manželského páru, keď ženu kvôli jej vysokému indexu BMI vôbec nevpustili do krajiny. Ale medializované boli aj správy o tom, ako sa v nemocnici museli zriecť svojho dlho očakávaného nového kolegu, pretože lekár neprešiel sitom BMI a úradníci dospeli k záveru, že predstavuje priveľké riziko pre zdravotný systém, v ktorom by inak pracoval.

Ak nejde o extrémnu nadváhu, obezita sama o sebe nie je diskvalifikujúcim faktorom pri posudzovaní nárokov uchádzača, tvrdí imigračný úrad. Problém je vtedy, ak lekári posúdia, že žiadateľ bude mať v budúcnosti priveľa dôvodov k návšteve lekárov, čo by bolo pre poisťovne pridrahé.

Fixácia na BMI index sa v prípade Nového Zélandu zdá byť štatisticky podložená. V poradí „najtučnejších“ krajín sa nachádzajú na treťom mieste po Mexiku a Spojených štátoch. Každý štvrtý obyvateľ krajiny má problém s obezitou, na liečbu chorôb spôsobených nadváhou musí dať systém zdravotnej starostlivosti stovky miliónov dolárov. Ľudia s pracovným povolením, medzi ktorých donedávna patril aj Albert Buitenhuis, majú nárok na bezplatné zdravotníctvo v sieti štátnych nemocníc.

Albert Buitenhuis a jeho manželka teraz čakajú v Aucklande na rozhodnutie od ministra pre imigráciu. Albert už navštívil viac ľudí s rovnakým problémom, ale pretože ani u neho, ani u ďalších ešte prípad nebol uzavretý, nechcel o nich hovoriť. "Budem podporovať týchto ľudí, pokiaľ to bude v mojich silách, lebo viem, aký to je pekelný pocit byť v takejto pozícii," povedal pre Origo.

Albert si je vedomý, že obezita je vážny problém pre vládu Nového Zélandu, ale dodal, že nie všetci tuční ľudia sú aj chorí. V posledných mesiacoch,  aj napriek ťažkostiam a neistote, ktoré zažil, nikdy neoľutoval svoje rozhodnutie presťahovať sa na Nový Zéland, pretože "táto krajina za to stojí."