Ako včera, tak aj zajtra: Z trosiek povstane vždy hladný japonský duch

Rozpočet LOH 2020 v Tokiu je stanovený na 8,7 miliardy dolárov. Organizačný výbor bude potrebovať 3,4 miliardy dolárov a zároveň počíta s tým, že aj príjmy budú na tejto úrovni. Ďalších 4,3 miliardy pôjde do infraštruktúry. Tokio deklarovalo, že už má na organizáciu LOH odložených 4,5 miliardy dolárov. Najväčšia investícia pôjde do stavby olympijského štadióna s kapacitou 80 000 návštevníkov, čo zhltne 1,4 miliardy dolárov. Jednu miliardu bude stáť výstavba olympijskej a paralympijskej dediny. Významné investície si vyžiada aj centrum vodných športov, 363 miliónov dolárov a nová sála (Plaza mládeže Arena) vhodná pre basketbal a bedminton vyjde na  411 miliónov dolárov. Medzi hlavné položky sa ďalej dostala Ariake aréna pre volejbalové zápolenia za 199 miliónov dolárov a centrum na päťboj za 282,8 milióna dolárov. Podľa žiadosti o grant sú hotelové kapacity už dnes pripravené prijať návštevníkov počas hier.

Súperiaci Madrid, ktorý tentokrát v kandidatúre skončil na treťom mieste, by potreboval iba 1,94 miliárd na investície, má totiž postavené budovy aj potrebnú infraštruktúru. Istanbul svoje náklady vypočítal na 20 miliárd dolárov a k tomu ďalších 40 miliárd do rozvoja infraštruktúry, no i tak by ďaleko zaostával za štandardom, ktorý dokážu ponúknuť Japonci aj Španieli.

Silné emócie

Otvárací a záverečný ukončovací ceremoniál bude v roku 2020 v Tokiu usporiadaný na olympijskom štadióne z roku 1964. Samozrejme za necelých sedem rokov sa premení na futuristickú arénu. Na slávnosti vystúpia deti narodené v roku 2011 v roku masívneho zemetrasenia a cunami. Budú hrať a spievať, pravdepodobne o emócie núdza nebude.

Podobne ako tomu bolo v Buenos Aires, kde na zasadnutí Medzinárodného olympijského výboru prezentovali návrh Tokia. Tiež nenechali nič na náhodu a v boji o získanie práva usporiadať olympiádu nasadili okrem iných aj Sato Mamina, paraolympionika v skoku do diaľky, ktorý je nielen vášnivý rečník, ale pochádza z mesta, ktoré odplavilo cunami. Len málokto dokáže tak autenticky hovoriť o inšpiratívnej sile športu.

"Tokio bude pupkom sveta. Je na nás aby sme nesklamali dôveru, ktorej sa nám dostalo," povedal premiér Shinzo Abe po tom, čo japonská metropola hladko porazila Madrid aj Istanbul. Japonský premiér sa vyjadril, že hry sú vynikajúca príležitosť pre krajinu, ukázať  svetu znovuzrodenie po ničivom zemetrasení a cunami v roku 2011. Nie je to prvýkrát, kedy japonskému oživeniu budú predchádzať olympijské hry.

Na ruinách Hirošimy a Nagasaki

V roku 1964 v Tokiu zapálil olympijský oheň 19 ročný Jošinori Sakai. Jošinori sa narodil 6.8.1945 v Hirošime, v deň, keď Spojené štáty na mesto zhodili atómovú bombu. Nielen tento moment je dôkazom toho, že pre Tokio a Japonsko sú olympijské hry viac než len športová udalosť. Za necelých dvadsať rokov po skončení druhej svetovej vojny, v roku 1964, sa po veľmi temnom období dostalo Japonsko opäť späť na mapu a právom obsadilo svoje miesto v medzinárodnom spoločenstve. V ázijsko - tichomorskej krajine už svet viac nevidel vojnového nepriateľa, ale moderného priekopníka v oblasti technológií a prosperujúci štát.

Tokio v minulosti, podobne ako dnes, nebolo vo svojej kandidatúre úspešné hneď na prvý pokus. Najskôr v roku 1960 mal Medzinárodný olympijský výbor obavy z toho, že sa krajine nepodarí odstrániť také množstvo trosiek z vojny. O štyri roky neskôr tieto obavy pominuli, no zo strany Tokia nebolo vidieť nijaké nadšenie, mnohí sa obávali, že pre vojnou zničené mesto a poznačené hospodárstvo by to mohlo byť priveľké sústo.

„Neboli postavené žiadne športové haly, neexistovali žiadne činky, nebolo čo jesť,“ citoval Huffington Post, vzpierača Miyake Yosinobu, ktorý si takto pamätá zlé obdobie pred  olympiádou 1964. Miyake vtedy chodil po uliciach s ohnutou činkou a hľadal miesto, kde by mohol trénovať. Nakoniec získal zlatú medailu. "Museli sme vyhrať, boli sme krajinou, ktorú dopredu poháňal vždy hladný japonský duch," vyjadril sa o vtedajšej psychickej motivácii.

Olympiáda nakoniec nebola balzamom iba pre japonské duše a sebavedomie, ale aj pre ekonomiku.

Povojnový rozmach krajiny nabral neuveriteľné obrátky. V Tokiu rástla infraštruktúra, budovali sa nielen cesty, ale aj metro, zrekonštruovali medzinárodné letisko Haneda a konečne dokončili aj  slávnu vysokorýchlostnú železničnú trať Šikansen. V roku 1964 sa prvý krát na olympiáde objavili aj legendárne japonské časomiery, ktoré do dnes patria k obrazu olympijských hier. Dôkaz o technologickom pokroku bol ešte veľkolepejší, veď po prvý krát mohol celý svet sledovať hry vo farbe a vďaka družiciam aj na živo. Po olympijských hrách v Tokiu už nebolo pochýb o tom, že Japonsko dozrelo na úroveň západných krajín.

Na ruinách cunami

Nie je vôbec prekvapujúce, že Japonci opäť očakávajú od olympiády naštartovanie znovuzrodenia. V uplynulých rokoch sa totiž museli spamätať z neľahkej situácie spôsobenej kombináciou ekonomickej stagnácie, zemetrasenia a ničivého cunami. Prírodná katastrofa si vyžiadala viac ako 19000 mŕtvych alebo nezvestných.

Prvý pozitívny vplyv olympiády sa okrem počiatočnej eufórie odrazil na akciovom trhu. Index Nikkei uzatváral rastom, ale k zlepšeniu o 7-10 percent došlo aj pri akciách firiem zaoberajúcich sa stavebníctvom, či  rozvojom realitného trhu. Podľa niektorých výpočtov prinesie olympiáda počas nasledujúcich siedmich rokov 30 miliárd dolárov ročne na zvýšenie výkonu japonskej ekonomiky a vytvorí až 150 tisíc nových pracovných miest. Japonská vláda dúfa, že olympijské hry podporia rozvoj cestovného ruchu a v tomto smere má aj veľmi smelé plány. Vlani pricestovalo do krajiny 8,3 milióna turistov, ale do roku 2020 chcú toto číslo dvihnúť na 30 miliónov.

Japonsko chcelo usporiadať Letné olympijské hry už v roku 2016, no nakoniec vyhralo Rio de Janeiro. V dlhoch topiaca sa ekonomika a obavy z neistoty vyústili do nie príliš veľkého nadšenia Tokijčanov usporiadať najdrahšie športové podujatie na svete. Podľa časopisu The Economist sa môže zdať čudné, že katastrofy v roku 2011 sa stali spúšťačom myšlienky uchádzať sa o olympijské hry. Ale skutočnosťou je, že okrem projektu dokázali Japonci výboru predložiť aj podporu 70 percent verejnosti. Navyše, táto podpora vzrástla práve od udalostí cunami o 14 percent. To môže znamenať, že obyvatelia Tokia veria nielen v ducha olympijských hier, ale dôverujú argumentom vlády. A to aj napriek tomu, že práve udalosti roku 2011 môžu kandidatúru diskvalifikovať. Konkrétne od Tokia 230 kilometrov vzdialená jadrová elektráreň vo Fukušime, ktorej nepriaznivá situácia nie je stále vyriešená. Japonský premiér Shinzo Abe na zasadnutí MOV nie náhodou zdôraznil, že nie sú a ani nebudú žiadne zdravotné riziká v tejto oblasti. Japonská vláda doteraz investovala 470 miliónov dolárov na obnovu škôd spôsobených kontaminovanou vodou.

Okrem skutočnosti, že Japonsko má dlhoročné skúsenosti v organizovaní svetových podujatí, ako napr. LOH v roku 1964, ZOH v Nagane v roku 1998, dokáže zmobilizovať masu neuveriteľne nadšených fanúšikov. Podľa šermiara Ota Yukiho sa Tokiu podarí poblázniť svet. "Vlani v lete vyšlo do ulíc viac ako pol milióna ľudí, navyše to bolo počas týždňa v pracovný deň, len aby podporili oslavu športovcov na olympijských hrách v Londýne. Len si pozrite tie obrázky a predstavte si, aká vášeň tu bude v roku 2020!"