Kríza len maskovala skutočné problémy, ktoré nás stále brzdia

Obavy z toho, že sa vyspelý svet vydá cestou japonskej ekonomiky, panujú už od krízy. A skutočne môžeme pozorovať tri významné rysy, ktoré vývoj na západe charakterizujú. Po prvé, oživenie z krízy je veľmi pomalé. Americká ekonomika bola v treťom štvrťroku len o 5,5 % väčšia než na predkrízovom vrchole, ktorý sa dosiahol pred viac ako piatimi rokmi. Produkt relatívne k trendu ďalej klesá a to všetko sa navyše deje v prostredí veľmi uvoľnenej monetárnej politiky. Ďalším rysom je to, že pred krízou došlo k prudkému rastu dlhu, a to najmä vo finančnom sektore a u domácností. Tento rast sprevádzal boom na trhu s nehnuteľnosťami a celkovo išlo o bublinovú ekonomiku. Mnohé z vlád prikročili k expanzívnej fiškálnej politike, išlo najmä o Veľkú Britániu a USA. Dôležité je ale to, že pred krízou sa neobjavili žiadne tradičné známky nerovnováh, teda najmä rast nad potenciálom či inflácia. Posledný rys predstavuje nízka úroveň reálnych sadzieb, ktorá pred krízou pretrvávala aj napriek tomu, že prebiehal silný ekonomický rast.

Uvedené znamená, že samotné ozdravenie finančného systému a zníženie dlhu plné oživenie pravdepodobne neprinesie. Dôvodom je to, že krízu vyvolali finančné nerovnováhy, ktoré ale iba maskovali štrukturálne problémy svetovej ekonomiky.
Jedným z nich je nadbytok úspor, ktorý môžeme tiež považovať za nedostatok investícií. Nízke sadzby sú jeho dôkazom, pretože ukazujú, že veľký objem úspor si hľadá uplatnenie v produktívnych investíciách.
Ďalším dôkazom sú globálne nerovnováhy vo forme prebytkov bežných účtov (vývozu kapitálu) východnej Ázie, krajín vyvážajúcich ropu a niekoľkých ekonomík s vysokými príjmami (najmä Nemecka). Tieto ekonomiky sa stali vývozcami úspor do svetovej ekonomiky, bolo to tak pred krízou a je tomu tak aj teraz. Predtým väčšinu týchto úspor absorbovali Spojené štáty, nešli ale do produktívnych investícií, došlo k zvýšeniu dlhu domácností a vlády.

Ak to zhrnieme, dá sa povedať, že svetová ekonomika generuje viac úspor, než koľko podniky chcú využiť, a to aj napriek veľmi nízkym sadzbám. Neplatí to len o USA, ale o všetkých významných vyspelých ekonomikách. Výsledkom je slabý dopyt, kvôli nízkym investíciám sa to však prejavuje aj na nízkom raste potenciálnej ponuky. Bolo tomu tak už pred krízou, tá len celkový stav vecí zhoršila.

Čo možno v takej situácii robiť? Jedným z riešení by bol ešte väčší pokles reálnych sadzieb a to je dôvod, prečo niektorí ekonómovia navrhujú vyššiu infláciu. Aj keby to ale politicky prijateľný krok bol, bolo by ťažké ho dosiahnuť. Ďalšou možnosťou, ktorú podporujem aj ja, je využiť nadbytok úspor k investíciám financovaným verejným sektorom. Môžu sa týkať aj nízkouhlíkového rastu. Je tiež možné podporiť tok kapitálu do rozvíjajúcich sa ekonomík, kde by mali byť tie najväčšie investičné príležitosti. Nemá zmysel, aby sme hľadali príležitosti tam, kde evidentne neexistujú.

Kríza nebola zďaleka jediným problémom, ktorý vyspelé ekonomiky postihol. Teraz je ťažké veriť tomu, že by tu došlo k investičnému boomu, ktorý by vstrebal nadbytočné úspory celého sveta. Prečo by k tomu malo dôjsť v krajinách, kde starne populácia, mzdy sa nachádzajú vysoko a ekonomika sa hýbe pomalým tempom? Výzva je oveľa väčšia než len riešenie problémov spôsobených krízou. Najlepšie je urobiť kroky, ktoré by podporovali tak súkromné, ako aj verejné investície. Je lepšie riskovať pár chýb než chudobu.

Autorom je Martin Wolf, ekonomický komentátor Financial Times.