Averzia k riziku: Zlatý vek majú vyspelé ekonomiky za sebou, opakovať sa nebude

Nemá zmysel rozmýšľať nad tým, či spadneme do stratenej dekády v štýle Japonska. Otázkou je iba to, či sa z nej môžeme dostať, pretože naše ekonomiky už nejaký čas dusí.

Mzdy sú pod tlakom, sadzby pravdepodobne zostanú naďalej nízko, vládny dlh sa nachádza neuveriteľne vysoko a v niektorých prípadoch ďalej rastie. Firmy hromadia hotovosť namiesto toho, aby ju investovali. A inflácia klesá aj napriek tomu, že centrálne banky ďalej tlačia peniaze. Podarilo sa nám vyhnúť ďalšej Veľkej depresii, do ktorej sme sa mohli prepadnúť po páde Lehman Brothers. Nedarí sa nám ale zabrániť "Veľkej stagnácii". Únik z nej je zložitý, o čom sa presvedčilo práve Japonsko. Jeho problémy boli mylne vnímané tak, že majú výhradne makroekonomickú povahu a teda že by ich mala riešiť správna fiškálna a monetárna politika. Teraz ale podobne trpí aj západ. Fiškálna politika v minulých rokoch veľmi nepomohla, opak však platí o politike monetárnej. Výsledok znamená sklamanie.

Na začiatku novembra poskytol Lawrence Summers na konferencii MMF zaujímavé vysvetlenie toho, prečo sa v našej snahe o zníženie nezamestnanosti budeme možno aj naďalej musieť spoliehať na kombináciu nízkych sadzieb a finančných bublín. Poukazuje na jednoduché fakty. Inflácia bola v posledných dvoch desaťročiach nižšia, než sa čakalo. Cenové tlaky boli nízko na konci 90. rokov a pred finančnou krízou sa nachádzali ešte nižšie. Tvrdenie, že v ekonomike pôsobili príliš veľké dopytové tlaky, tak podľa Summersa nedávajú zmysel. Celú dobu hrozil naopak nedostatok dopytu, a to z veľkej časti preto, že sadzby už boli nízko a nemohli sa posunúť ešte nižšie. Teda na úroveň, ktorá by zabezpečila plnú zamestnanosť. Vyššiu ekonomickú aktivitu bolo možné dosiahnuť len tým, že vznikali bubliny, počnúc dot.com boomom a končiac bublinou hypotekárnou.

Summers odhaduje, že reálne sadzby, ktoré by zabezpečili plnú zamestnanosť, sa nachádzajú okolo mínus dvoch až troch percent. To je v prostredí nízkej inflácie nedosiahnuteľné. Inak povedané, ak je tento odhad správny, nemusí sa to v reálnom svete nikdy ukázať, ak teda centrálni bankári nebudú ochotní sledovať vyššie inflačné ciele, než na aké sme boli doposiaľ zvyknutí. V spoločnosti, kde veľká časť populácie starne a chce si užívať svojich úspor, je to ťažké presadiť. Celá táto situácia sa môže zdať divná. V histórii nájdeme dosť príkladov, kedy ekonomiky zdravo rástli aj bez inflácie. Príkladom sú Spojené štáty v 20. rokoch či Japonsko v rokoch 80-tych. Pravdou ale je, že potom prišli problémy, pretože nízka inflácia vytvorila zdanie udržateľného vysokého rastu, ktorý však viedol k prílišnému riskovaniu a bublinám.

Summers tvrdí, že dlhodobá stagnácia je hlavne problémom dopytu. To však nie je ani zďaleka tak jednoznačné. Koniec 20. storočia sa čoraz viac javí ako zlatý vek, ktorým si vyspelé ekonomiky už prešli a ktorý sa nebude opakovať. Vytvoril ho koniec protekcionizmu, obrovský rast ponuky práce odrážajúce väčšiu účasť žien, zlepšenie systému vzdelávania, rast hypotekárneho dlhu a ďalšie faktory. Technológia sa ďalej vyvíja, tá ale onen zlatý vek sama o sebe nevysvetľuje. Nie je žiadna zázračná úroveň sadzieb, nízka inflácia posledných rokov nemusí byť odrazom nedostatku dopytu, ale dynamického vývoja ponuky. Politici to nechápu a ďalej predstierajú, že opäť môžeme dosiahnuť tempo rastu, ktoré bolo typické pre zlatý vek. Priepasť medzi nádejou a realitou sa rozširuje, nakoniec preváži averzia k riziku a rast opäť spomalí.

Autorom je Stephen King, hlavný ekonóm HSBC.