Ak padne Merkelová, padne aj spoločná Európa

Minulý týždeň som strávil v spoločnosti členov strany Angely Merkelovej. Kresťanskí demokrati dnes vedú možno prekvapivú diskusiu o tom, či ich kancelárka dokáže ustáť utečeneckú krízu. Podľa niektorých z nich má len týždne na to, aby sa s ňou vysporiadala, a nič na tom nemení ani fakt, že ešte nedávno sa Merkelová týčila vysoko nad všetkými ostatnými politickými vodcami z Európy. Zo dňa na deň sa ale stalo nemysliteľné a teraz sa hovorí o možnosti jej odchodu. Podľa niektorých hlasov je to dokonca ten najpravdepodobnejší scenár.

Objavujú sa samozrejme aj názory, že súčasná horúčka opadne, ale problémy Merkelovej minimálne ukazujú, ako hlboké sú tenzie, ktoré vlna utečencov zo Sýrie, Iraku, Afganistanu a niektorých afrických krajín v Európe vyvolala. Na jej východe dochádza k posilneniu etnických nacionalistov, ktorí nikdy plne neverili myšlienke liberálnej demokracie. Na západe zase získavajú navrch naivní politici typu Marine Le Penovej. V Nemecku sa zase na demonštráciách krajne pravicových strán sa hovorí o tom, aká škoda, že boli zrušené koncentračné tábory. Ak sa Briti rozhodnú, že odídu z EÚ, bude to kvôli víťazstvu emócií vyvolaných imigrantmi nad ekonomickými záujmami ich krajiny.

Merkelová vždy ťažila z toho, že sa jej darilo nájsť rovnováhu medzi jednotlivými názormi v spoločnosti. A je tiež nutné povedať, že sa správala bezohľadne k svojim politickým súperom. Jej prezývka je "Mutti" a skôr sa jej darilo presvedčiť svojich spoluobčanov, že ich ochráni pred nepokojmi a problémami, ktoré sa objavovali za hranicami Nemecka. Nemuseli sa zaujímať o nejaké detaily jej politiky, stačilo veriť, že Merkelová bude neochvejná, ale aj pokojná vo svojom postoji voči Vladimirovi Putinovi, pri riešení krízy v eurozóne, aj pri snahách o rozpočtovú rovnováhu samotného Nemecka. Po celé desaťročia sa tešila vysokej dôvere doma a jej prednosti fungovali aj v zahraničí. Na medzinárodných summitoch predvádzala svoju schopnosť dosahovať konsenzus. Presadzovala záujmy Nemecka, nie však konfrontáciou, ale kompromismi.

Počas utečeneckej krízy ale vidíme inú Merkelovú. Jedná rýchlo, hovorí sama za seba podľa svojho vlastného presvedčenia, neriadi sa názormi verejnosti ani prieskumami jej mienky. Jej rozhodnutie prijať tisíce utečencov dáva väčší zmysel, než sú jej protivníci ochotní si priznať. Jej kolegovia z CDU to uznávajú a je pravda, že spočiatku sa postoje verejnosti zhodovali s tým, čo presadzovala Merkelová. Teraz sa ale čaká, že do Nemecka tento rok dorazí viac ako jeden milión utečencov a toto obrovské číslo všetko mení. Mestá a dediny sú kvôli utečencom paralyzované a to môže byť pre Merkelovú rozhodujúca rana. V Nemecku totiž značne silnie pocit, že sa jej celá vec vymkla z ruky.

Politici budú vždy sledovať prieskumy verejnej mienky a popularita CDU v poslednom čase prudko klesá. Žiadna evidentná náhrada za Merkelovú neexistuje, nahradiť by ju mohol súčasný minister financií Wolfgang Schäuble. Ten ale v ostatnom čase podivne mlčí. Problémy má ale väčšina stredových strán po celej Európe, pretože ich voliči majú pocit, že im nezabezpečia potrebnú ochranu. Pozícia Merkelovej je ale kľúčová v celom európskom kontexte. Je možné, že sa jej veci skutočne vymkli spod kontroly? Podľa môjho názoru je odpoveď záporná, ale keď politici prepadnú panike, je možné všetko. Pamätám si, ako prebehla defenestrácia Margaret Thatcherovej za ktorou stála jej vlastná strana. Aj u nej sa do poslednej chvíle zdalo, že jej pozícia je neochvejná.

U Merkelovej je toho v stávke oveľa viac, než tomu bolo u Thatcherovej. Európa sa rozpadá, čo je zrejmé z finančnej krízy aj z kolapsu Schengenského priestoru. Stredové strany nie sú schopné čeliť útoku populistov. Merkelová bola v tejto búrke skalou istoty, predstavovala autoritu, ktorá všetko udržiavala v chode. Bez nej sa trieštenie Európy bude ešte viac prehlbovať. Schäuble je proeurópsky rovnako ako ona a v niektorých ohľadoch je ešte viac oddaný myšlienke integrácie. Odchod Merkelovej by ale aj napriek tomu znamenal koniec ideálu "európskeho Nemecka". A to by bol začiatok konca.

Autorom je Philip Stephens, hlavný politický komentátor Financial Times.