Rovnostárstvo a HDP: Nakoľko sú peniaze dôležité pre náš blahobyt?

Kým v jeden krajine ľudia bývajú v krajších a väčších domoch, majú viac áut a viac peňazí, v druhej sú možno šťastnejší, hoci tieto majetky nemajú. Šťastie sa nedá merať, ani spokojnosť so životom a pocit blahobytu. Index lepšieho života sa od roku 2011 zostavuje na základe prieskumu medzi obyvateľmi krajín OECD. Oslovení majú povedať, nakoľko je pre nich blahobyt podstatné bývanie, príjmy, zamestnanie, komunita, vzdelanie, životné prostredie, verejné veci, zdravie, životné spokojnosť, bezpečnosť a rovnováha medzi prácou a osobným životom.

Hrubý domáci produkt nevypovedá len o tom, ako je krajina hospodársky vyspelá. Jeho výška tiež korešponduje s tým, čo ľudia v danej oblasti považujú za dôležité pre kvalitu života. Čím je štát bohatší, tým má príjem menší vplyv na to, ako ľudia vnímajú kvalitu svojho života. Neplatí to ale absolútne. Pre blahobyt Slovákov boli príjmy v roku 2015 menej dôležité, než by sa vzhľadom na ich produkciu na hlavu dalo očakávať. Za peniaze si šťastie nekúpiš, ale sú dôležitým prostriedkom na dosiahnutie vyššej životnej úrovne. V Slovenskej republike je priemerný čistý upravený disponibilný dôchodok domácnosti na obyvateľa 18 534 USD ročne, čo je menej ako priemer OECD 29 016 USD ročne. Je tu značná priepasť medzi najbohatšími a najchudobnejšími, píše sa v správe OECD - 20 % najbohtšej populácie zarába  takmer štyrikrát viac ako 20 % zo spodnej časti spoločnosti.

Analytici Robert Biswas-Diener a Ed Diener v roku 2001 vytvorili štúdiu, v ktorej odhalili existenciu silnejšieho vzťahu medzi príjmami a životné spokojnosťou v chudobnejších oblastiach. Podobnú hypotézu sformuloval na prelome tisícročí David Myers, podľa ktorého závislosť spokojnosti na bohatstve oslabuje, ak sa ročný hrubý národný produkt na hlavu dostane nad 9500 dolárov. Akýkoľvek ďalší rast produkcie má potom na spokojnosť čoraz nižší vplyv.

Americký ekonóm Richard Easterlin v roku 1974 sformuloval takzvaný Easterlinov paradox. Podľa neho sa bohatšie krajiny síce vyznačujú spokojnejším obyvateľstvom, tento pocit blahobytu sa však s ďalším rastom HDP už nezvyšuje. "Zoberme si napríklad Američanov, ktorí sa narodili v 40. rokoch. Medzi rokmi 1972 a 2000 sa ich priemerný príjem po očistení o infláciu zvýšil o 116 percent. Spokojnosť, ktorú vo výskumoch uvádzali, bola ale aj po tých 28 rokoch rovnaká," uvádza Easterlin vo svojom článku The Economics of Happiness z roku 2006.

Čím je to spôsobené?

Podľa dva roky starej štúdie Shigehira Oishiho a Selina Kesebira môžu byť príčinou rozdiely v príjmoch obyvateľstva. V prieskume, ktorý pokrýval 34 krajín sveta, došli k záveru, že ak ekonomickú expanziu sprevádza rast príjmovej nerovnosti, tak sa vnímaná kvalita života nezvyšuje. "Inými slovami, hoci v mnohých krajinách výrazne rástol HDP, rozloženie príjmov sa menilo a spokojnosť bola nepriamo úmerná tejto nerovnosti," sumarizujú autori. To sa podľa nich týka hlavne krajín Strednej a Južnej Ameriky, napríklad Hondurasu, Argentíny a Kostariky. Zvlášť v krajinách Škandinávie naopak spolu s ekonomikou rástol i pocit blahobytu, čo bolo dané práve tamojším rovnostárstvom.