Džihád v malom pohraničnom styku

V pakistanskom Péšávare sa starajú pašeráci a politickí manipulátori o to, aby vojna dobra proti zlu nenarobila príliš mnoho škôd. Dokonca aj nepriatelia Ameriky zarábajú

na jej dodávkach obilia, píše vo svojej reportáži nemecký týždenník Der Spiegel.

Toto je naše WTC, hovorí Šér Mohammed Chán, ale jeho hlas zaniká v kriku aspoň stovky spotených mužov v dlhých košeliach, ktorí sa chytajú za plecia, vesty a podávajú si ruky. Toto je Svetové obchodné centrum Péšávaru, opakuje, pričom ho neustále prerušuje krik predavačov čaju. Šér Mohammed Chán zvaný Chán Hadži je zmenárnikom na bazári Jadgar, prudko bijúcom srdci ekonomiky pohraničného mesta, iba 50 kilometrov vzdialeného od Afganistanu a iba 50 krokov od boha sprítomneného v starej mešite. Péšávar je odjakživa hlavným mestom pašerákov, miestom pohraničného styku a diskrétnych manipulátorov. Membránou medzi Afganistanom a Pakistanom, priepustnou napriek vojne a citlivou na všetky zmeny v susednej krajine.

Kmeňová identita

Hranice tu nehrajú žiadnu úlohu. Nikto sa tu nepýta na občianstvo, identita ľudí pochádza z ich príslušnosti ku kmeňom a je nábožensky založená. Na oboch stranách hranice sú talibovia a netalibovia, Pakistanci a Afganci. Všetci sú ale Paštúni. V Péšávare sa stierajú protiklady a jasné fronty sveta CNN tu neplatia.

Zmenárnici sú elitou péšávarského bazára, najlepšie informovaní a najprefíkanejší

obchodníci v meste. Chán Hadži, jednooký prešedivený päťnásobný pútnik do Mekky, je jedným z najzdatnejších miestnych brokerov. Cez svoj oranžový telefón sa denne spája s Kábulom, Džalalabádom, Kandahárom, najdôležitejšími mestami frontovej krajiny. A to aj napriek tomu, že podľa Pentagónu sú tam už zničené telekomunikácie. Vojna sem, vojna tam, obchody Chána Hadžiho prekvitajú a podľa kurzu miestnej meny afgani, vytlačenej ešte v Sovietskom zväze, zisťuje, aký je stav v boji dobra proti zlu. „Po prvom americkom útoku klesol kurz afgani voči pakistanskej rupii z 380:1 na 500:1. Dnes, zdá sa, sa opäť upevnil,“ hovorí. Chán Hadži sedí na krajčírskej stoličke medzi drevenou palandou a pomocníkmi, ktorí čupia na ryžových vreciach a prepočítavajú zväzky bankoviek. Jeden zväzok obsahuje desať miliónov afgani, čo je 2 968 dolárov. Jedno ryžové vrece obsahuje 20 zväzkov bankoviek.

Dve takéto vrecia sa podarilo Rahmanuláhovi a Abduláhovi Alímu z Kábulu zachrániť pred americkými tomahawkami a dnes ráno preniesť cez hory pri Ghalani. Iba obchádzka okolo pohraničnej stanice bola trochu komplikovanejšia. Tváre oboch akoby boli zo starých cestopisov označujúcich Paštúnov za „divý a slobodný národ pod Hindukúšom“ a ani najnovšie útoky US Air Force ich podľa všetkého nevyviedli z rovnováhy: „Boli sme práve v Džalalabáde, keď prišiel útok. Spolovice zničil letiskovú budovu, no pristávacia dráha ostala nepoškodená.“ Potom rozprávajú, ako v tú istú noc ľudia pozbierali roztrieštené kúsky tomahawku a odniesli ich na trh s kovovým odpadom: „Oceľ je good money“. Z Kábulu prišli na štyroch pikapoch a zajtra sa tam opäť vracajú. „Nie sme žiadni bojovníci Talibanu, iba obchodníci.“ Obchodníci, ktorí pendlujú cez hranice, akoby neexistovali.

V Kábule je všetko

Ako pre všetkých obchodníkov na bazáre je domov teroru predovšetkým slobodnou obchodnou zónou: „V Kábule dostať všetko,“ hovorí Abduláh Alí, „ale je tam omnoho lacnejšie, lebo neexistujú žiadne dane. Hrozno, benzín za štvrtinu ceny, šampóny, pneumatiky, pikapy.“ Tie sa kupujú v Japonsku, na lodiach prevážajú do Dubaja a potom na nákladiakoch do Kábulu. Tam sa rozoberajú a prenášajú na chrbtoch somárikov cez hory, v malom pohraničnom styku cez kmeňové oblasti do Péšávaru. Peniaze idú potom zašité vo vreciach späť do Kábulu. Zmenárnik Chán

Hadži sa stará o to, aby nedochádzalo na monetárnej strane k nedostatku. „Islam,“ hovorí, „zakazuje iba úžeru, nie výmenu: nakupuješ a predávaš, niekedy so ziskom, niekedy so stratou, ako vo Frankfurte či v New Yorku.“

Aj v Péšávare majú obchodníci jemné uši, počúvajú správy od prichádzajúcich a stále nosia so sebou malé tranzistoráky. Informácie sú obchodným kapitálom, povesti silnou zbraňou. „Včera,“ hovorí Chán, „niekto hlásil, že afganského kráľa hospitalizovali.“ Kurzy okamžite padli a šťastlivec si mohol lacno doplniť svoje zásoby afgani. „Pre nás je stabilná vláda výhodná. Keď prišiel Taliban, dalo sa chodiť z Péšávaru do Mazarí Šárifu bez toho, aby vás prepadli. Obchody išli dobre. Kyberský priesmyk bol bezpečný. Prirodzene budem bojovať proti USA, lebo zabíjajú moslimov.“

Nervozita sa zvyšuje

V Péšávare žije teraz asi 60 000 afganských utečencov, ktorí sú sedimentami nekonečných vojen a občianskych vojen. Avšak ani ten najlepšie informovaný obchodník na bazári nedokáže povedať, ako bude ktorá vykorenená skupina reagovať na novú vojnu. To vyvoláva v meste nervozitu. Zatiaľ ešte síce v jednom kine premietajú Hanibala a nad vchodmi do ďalších visia plagáty s hollywoodskymi krásavicami, ale každý nástup kazateľov môže vyvolať iskrenie. V Péšávare majú totiž koránové školy a ozbrojenci k sebe bližšie ako inde.

Mesto pašerákov je nielen javiskom na skúšky mocenských hráčov, ale aj labora- tóriom nových aliancií v Afganistane po páde Talibanu. Aga Jásin Kásib, šéf Islamského výboru solidarity s ľudom Afganistanu, rozpráva, prečo vyhlásil vojnu Talibanu. Takú

osamelú, vo vlastnej r...

Celý článok si môžete prečítať tu.