Rogoff hovorí o ďalšej recesii: Centrálne banky by sa mali myslieť na negatívne úrokové sadzby už dnes

Záporné sadzby sú už zavedené v niekoľkých veľkých ekonomikách na celom svete. Európska centrálna banka, Japonská centrálna banka ale aj ďalšie banky na celom svete by sa mali na niečo podobné pripraviť. "Je rozumné nečakať až do budúcej finančnej krízy, aby sme rozvíjali naše plány. V každom prípade je načase, aby ekonómovia prestali predstierať, že zavedenie efektívnych negatívnych sadzieb je dnes tak ťažké, ako sa to zdalo v časoch Keynesa," cituje Rogoffa Journal of Economic Perspectives. Rogof spomenul rast bezhotovostných transakcií ako dôvod domnievať sa, že záporné sadzby by sa mohli v budúcnosti ľahšie implementovať.

"Rast elektronických platobných systémov a rastúca marginalizácia hotovosti v právnych transakciách vytvára dnes oveľa plynulejšiu cestu k politike záporných úrokových sadzieb, než tomu bolo pred dvoma desaťročiami."

Ešte pred pár rokmi boli záporné sadzby vo veľkej miere považované za akademický experiment, objavujúci sa pravdepodobne len v učebniciach a ekonomických výskumných dokumentoch, ale nikdy v reálnom svete. Avšak pár rokov od vzniku globálnej finančnej krízy sa myšlienka dostala na popredné miesto politiky niekoľkých centrálnych bánk, ktoré sa rozhodli sadzbe znížiť do záporu po roku 2014 v snahe zvýšiť slabý hospodársky rast vytvorením inflácie.

Základnou myšlienkou je efektívne zúčtovať banky, aby nevkladali svoje peniaze do centrálnej banky, ale aby týmto spôsobom boli podnecované poskytovať viac úverov domácnostiam, podporovať výdavky a rast. Existujú však obavy, že ak sa záporné sadzby rozšíria do domácností, ľudia doslova ukryjú hotovosť pod matrac namiesto toho, aby svoje peniaze uložili do bánk, čím by vyčerpali rezervu hotovosti, ktorú majú banky k dispozícii na požičiavanie.

Avšak s inými "alternatívnymi nástrojmi menovej politiky", ako je kvantitatívne uvoľňovanie, ktoré sa od krízy ukázalo ako neúčinné, možno nadišiel čas pozrieť sa na záporné sadzby aj na miestach, ako je Veľká Británia a USA, ak by došlo k ďalšej recesii. "Alternatívne nástroje menovej politiky, ako napríklad kvantitatívne uvoľňovanie, ponúkajú určitý teoretický prísľub riešenia nulovej hranice," myslí si Rogoff. "Tieto politiky sa však nasadzujú už niekoľko rokov, v prípade Japonska už viac ako dve desaťročia, a prinajmenšom nedokázali presvedčivo preukázať schopnosť rozhodne prekonať problémy, ktoré predstavuje nulová hranica".