Holandská choroba: Krajina s najväčšími zásobami ropy na svete sa nedokáže vyhrabať z problémov

Venezuela sa už začiatkom 20. storočia stala najväčším vývozcom ropy na svete. Vtedajšie vlády udeľovali licencie zahraničným spoločnostiam a príjmy z ropy dosiahli takú úroveň, že zapríčinili jednu z prvých epidémií „holandskej choroby“ na území Venezuely. Holandská choroba je ekonomický fenomén, ktorý vyvolá nárast výnosov z jedného odvetvia, ktoré sa stane tak lukratívnym, že príjmy z exportu tohto odvetvia posilnia menu krajiny a zhoršia jej exportné možnosti. Vplyvom jedného odvetvia ostatné sektory v štáte začnú strácať na význame a upadajú.

V 30. rokoch minulého storočia takto ropný priemysel zatlačil do úzadia poľnohospodársku výrobu a Venezuelská ekonomika sa stala ešte závislejšou na rope. Poľnohospodárstvo dovtedy tvorilo zhruba 30 % HDP, koncom 30. rokov už len 10 %. A vtedy prišlo k prvému zásahu vlády, ktorá začiatkom 40. rokov zaviedla Uhľovodíkový zákon a prakticky si privlastnila 50 % z príjmov z ropných polí. V povojnovom období sa príjmy z exportu čierneho zlata zvýšili štvornásobne.

Koncom 50. rokov sa Venezuela stáva jedným zo zakladateľov organizácie OPEC. Prichádza ropná kríza v 70. rokoch. Pri moci bol Carlos Andre Peres, ktorý sa snažil príjmy z exportu ropy transferovať do iných odvetví a pozdvihnúť tak ostatné sektory ekonomiky, čo však skončilo fiaskom vzhľadom na pokles ceny ropy po roku 1980. Počas vlády Peresa prišlo opätovne k znárodneniu ropných polí a priemyslu, vzniká štátna spoločnosť PDVSA, ktorá zastrešuje všetky aktivity v sektore.  Krajine tak zostali na krku visieť obrovské dlhy.

Ako sa vizionársky  vyjadril v roku 1976 jeden zo zakladateľov OPEC-u a bývalý minister Venezuelského ropného priemyslu Juan Alfonzo: „O desať rokov, možno o dvadsať uvidíte, že ropa nás privedie do záhuby, je to čertova sračka“.

V období poklesu cien ropy z 35 USD za barel na menej ako 10 USD za barel v období 1980 – 1986 sa produkcia venezuelských polí prudko zvyšovala. Ropa ako komodita opäť spôsobila holandskú chorobu a podiel priemyselnej produkcie na HDP vo Venezuele klesol z 50 % na 24 %. Vrchol produkcie na úrovni 3,4 milióna barelov/deň bol dosiahnutý niekedy v roku 1997. A tu niekedy prichádza na scénu Hugo Chávez.



Socialistické bačovanie a bolivarská revolúcia doviedli PDVSA na psí tridsiatok. Firma nedokázala reinvestovať do nových ťažobných polí a napriek tomu, že v povodí Orinoca sa našli rekordné zásoby ropného piesku (podobného ako v Kanade) výroba a ťažba začali klesať. Samotní zamestnanci PDVSA sa už v roku 2002 nemohli pozerať na bačovanie socialistov a vstúpili do štrajku. Ako odpoveď dostalo 12 000 z nich výpoveď. V snahe zhrabnúť zdroje na financovanie dotácií sa Venezuela opäť otočila proti zahraničným petrolejárskym firmám a v rokoch 2007 – 2008 vyvlastnila také firmy ako Conoco Philips a Exxon zo spoločných projektov s PDVSA. Ťažba ropy rapídne klesá a v marci 2018 sa jej pokles medziročne dostáva na -33 %. Na medzinárodnom arbitrážnom súde dostáva Conoco pozitívny rozsudok a má nárok na náhradu škody vo výške 2 miliárd USD za zoštátnené projekty a firma súdnou cestou prevzala niekoľko rafinérií, terminálov a skladovacích kapacít PDVSA na ostrovoch Curacao, Bonaire a Aruba. Tie sa na celkovom exporte PDVSA podieľali zhruba 10 %-ami.

Aktuálne správy hovoria o tom, že schopnosť PDVSA dodať už zakontrahované objemy svojim odberateľom sa zhoršuje a povráva sa o použití klauzuly „vyššia moc“ v ich platných zmluvách. Tankery zahraničných odberateľských spoločností sa hromadia pred terminálmi vo Venezuelských vodách a spôsobujú ďalší tlak na svetové ceny ropy. V krajine, ktorá už po tretíkrát trpí holandskou chorobou (96 % exportných príjmov pochádza z ropy) je takáto situácia rovnajúca sa katastrofe. Na ekonomike sa to samozrejme už citeľne odzrkadľuje. Množia sa správy o podvýžive detí, hyperinflácia dosahuje astronomické hodnoty viac ako 43.000 %! Venezuela a jej PDSVA sú v omeškaní s platbami úrokov za emisiu dlhopisov vo výške 50 miliárd USD a krajinu Svetová banka považuje za defaultujúcu.

Veľmi plasticky si vieme situáciu bežného Venezuelčana vykresliť na takzvanom Indexe Cafe con Leche, ktorý sleduje agentúra Bloomberg. Podľa aktuálnych meraní zo začiatku júla, stojí jedna káva s mliekom 1 milión Bolivarov, na začiatku júna 2018 to bolo ešte „len 550 000“.