Vznik a vývoj podielových fondov

Podielové fondy sa stali ideálnym nástrojom pre široké stredné vrstvy, ktoré nemali odborné ekonomické vzdelanie a dostatok času na sledovanie vývoja na kapitálovom trhu, ktoré však zároveň nechceli prísť o potenciálne vysoké a relatívne bezpečné výnosy z tohoto trhu. Podielové fondy ponúkli profesionálnu analýzu trhu, vyhľadanie investičných príležitostí, rozloženie rizika. To všetko za relatívne nízky manažérsky poplatok.

V súčasnosti sa ukladanie prostriedkov do podielových fondov stalo najdynamickejšou formou investovania na finančných trhoch. Obľuba podielových fondov nie je všade rovnaká. Najväčšiu popularitu si udržali v USA, Veľkej Británii a Francúzsku. Menej rozšírené sú v Nemecku, krajinách južnej Európy a v Japonsku. Relatívne malú úlohu zatiaľ hrajú aj v tranzitívnych ekonomikách východnej Európy, kde sa rozhodujúca časť úspor stále koncentruje v bankách.

Rozdiely v ekonomikách

Prvotným dôvodom je charakter národného finančného systému. Veľmi zhruba sa dajú tieto systémy rozdeliť na dve veľké skupiny: "bankové ekonomiky" a "ekonomiky kapitálového trhu". V tých prvých sa rozhodujúca časť úspor (obyvateľstva i podnikov) sústreďuje v bankách, ktoré ich spätne požičiavajú podnikom i vláde. V tých druhých podniky získavajú značnú časť financií prostredníctvom emisií dlhopisov a akcií na kapitálovom trhu. Kým bankové ekonomiky nájdeme predovšetkým v kontinentálnej Európe, postkomunistických krajinách a rozvojových krajinách, ekonomiky kapitálového trhu sú z veľkej časti totožné s anglosaskými krajinami. Je zrejmé, že podielové fondy sa cítia viac doma v ekonomikách kapitálového trhu. Taktiež je ale zrejmé, že globalizácia finančných trhov postupne stiera rozdiely medzi národnými finančnými systémami. Anglosaský systém investovania a získavania investícií na kapitálovom trhu sa v súčasnosti javí ako flexibilnejší a efektívnejší. Oproti bankovým vkladom poskytujú investície do akcií a dlhopisov v dlhodobom priemere vyššie výnosy a preto nečudo, že ich obľuba sa rozširuje aj do tzv. bankových ekonomík.

Bol dramatický rast podielových fondov príčinou rastu kapitálového trhu ako celku, alebo bol rast fondov vyvolaný rastom trhu? Prevláda názor, že išlo o obojstranné pôsobenie so spätnou väzbou. V roku 1980 existovalo v USA úctyhodných 564 fondov s objemom majetku 135 miliárd USD. V roku 1999 však už existovalo vyše 7000 fondov a tie vykazovali aktíva v hodnote 8600 miliárd USD. Zhruba 40 %-ná časť aktív bola investovaná do akcií, zvyšok pripadal na dlhopisy, ale aj na veľmi obľúbené fondy peňažného trhu. V súčasnosti počet podielových fondov na New Yorkskej burze prevyšuje počet ostatných spoločností. Podielové fondy dnes pôsobia na všetkých sektoroch finančného trhu: od nákupu vládnych pokladničných poukážok až po manažment portfólií na emerging markets.

Penzijné programy

Ak sa podielové fondy stali v USA najdôležitejším hráčmi kapitálového trhu, vyplýva z toho niekoľko zásadných dôsledkov pre celý finančný systém krajiny. Koncom 50-tych rokov len 5% amerických domácností vlastnilo akcie, resp. podielové listy. V roku 1999 už 48% domácností vlastnilo akcie priamo alebo prostredníctvom podielových fondov. Automaticky tým vzrástol záujem verejnosti o dianie na trhu a ochranu investora. Prečo sa americké domácnosti v takej miere začali zaujímať o investovanie na kapitálovom trhu? Vysvetľovať rast tohto záujmu len rastom objemu a výnosov na trhu by nebolo správne, pretože samotný rast akciových indexov bol generovaný práve investíciami do nákupov podielových listov. V pozadí tohto investovania bolo viacero faktorov (hospodársky rast, priaznivé výsledky firiem kótovaných na NYSE, atď.), ale rozhodujúcim činiteľom bol odštartovanie rozsiahlych programov penzijného pripoistenia. V roku 1980 malo 17,5 milióna Američanov účasť na tzv. "oficiálnych príspevkových programoch penzijných úspor", ktoré sa väčšinou uvádzajú pod skratkou 401(k). (Skratka predstavuje odkaz na príslušný paragraf daňového zákona). V roku 1999 už malo takéto programy 42 miliónov Američanov a objem aktív v týchto programoch vzrástol zo 162 miliárd USD na 2700 miliárd USD. Tretina aktív v podielových fondov teda pochádza z programov penzijného poistenia. Veľmi dôležitým faktorom tohto nárastu bola zmena v spôsobe penzijného pripoistenia: kým predtým obyvateľstvo dávalo prednosť pripoisteniu sponzorovaného zamestnávateľmi (tzv. benefit plans), v 90-tych rokov vzrástol záujem o súkromné investovanie do penzijných fondov a účtov, ktoré je založené na komerčnej základni a zvýhodňované daňovými úľavami.

Privatizácia poistenia

Rýchly rast investovania v podobe podielových fondov a založený na daňových úľavách pre penzijné sporenie nevyvolal deficit daňových príjmov, ale paradoxne ich priamy rast. Celkový realizovaný kapitálový zisk dosiahol v roku 1999 až 230 miliárd dolárov. Daň z kapitálového zisku dosiahla vyše 100 miliárd USD a podstatne podporila príjmy štátneho rozpočtu.

Clintonova administratíva už v roku 1994 uvažovala o úplnej privatizácii penzijného poistenia, v rámci ktorého by sa zaviedli univerzálne, daňovo zvýhodnené programy penzijného sporenia. Samotná správa penzijných aktív by bola buď vecou individuálnych schopností investora, resp. odohrávala by sa na komerčnej báze v rámci aktivít podielových fondov. Takáto zmena by mala niekoľko závažných dôsledkov: (1) vytvoril by sa ďalší mohutný zdroj investícií pre kapitálový trh, (2) vlastníctvo akcií by sa stalo takmer univerzálnym a tvorcovia ekonomickej politiky by museli omnoho starostlivejšie zvažovať dôsledky jednotlivých opatrení pre rozvoj kapitálového trhu, (3) rast cien aktív by zvýšil výber dane z kapitálového zisku. Ak sa systém penzijného poistenia v USA doteraz neprivatizoval, tak tomu bolo nielen kvôli istej dávke konzervatívnosti v citlivej otázke, ale aj kvôli problémom v regulácii. Federálna vláda napríklad zamestnáva 40 tisíc pracovníkov dozerajúcich na bankový systém. Regulácia podielových fondov sa zatiaľ vykonáva so štábom púhych 200 pracovníkov. Rozdielne sú aj ciele regulácie. Hlavným cieľom regulácie bankového systému je bezpečnosť úspor vkladateľov. Hlavným cieľom regulácie podielových fondov je zabezpečenie adekvátnej informovanosti investorov, pričom zvyšné otázky sú zväčša prenechané na samoreguláciu. Tento pohľad sa môže rýchlo zmeniť pri výraznejšej korekcii trhu a poklese hodnoty aktív. Vláda sa bude musieť vo väčšej miere zaoberať otázkami kompetentnosti manažérov a správnych rád podielových fondov.

Vklady do pokroku Významnú úlohu hrajú inštitucionálni investori aj pri technologickom pokroku. Niektoré typy amerických penzijných fondov sú oprávnené investovať do rizikového kapitálu. Z hľadiska penzijných fondov ide o malú časť aktív. V roku 1999 mali penzijné fondy investované len 0,3% svojich aktív v rizikovom kapitále, 0,5% aktív v leveraged buy-outs (LBOs) a 1,5% aktív vo firmách novokótovaných na burze. Opačne dopadne pohľad zo strany rizikového kapitálu, kde až 47% prostriedkov bolo poskytnutých z penzijných fondov. Význam rizikového kapitálu a jeho financovania je podstatne väčší, ako sa zdá na prvý pohľad. Súvisí to so vzrastajúcou úlohou súkromného financovania výskumu a zavádzania výsledkov vedy do praxe. Boli to práve spoločnosti financované z rizikového kapitálu, ktorým USA vďačí za svoj technologický pokrok a vedúce miesto vo svete vôbec. Je preto veľmi dôležité, aby sa pri stanovovaní regulačných pravidiel pre investície inštitucionálnych investorov otvoril priestor aj pre investície do rizikového kapitálu.

Americký kapitálový trh je unikátny svojimi rozmermi i úlohou podielových fondov. Celková hodnota aktív podielových fondov v Európe napríklad dosahuje len 1500 miliárd USD, z čoho je len štvrtina investovaná do akcií. Dá sa však predpokladať, že aj vyspelé európske trhy sa budú približovať americkému a britskému modelu, ako tomu bolo v minulosti. Viaceré európske kr