Daňové úniky ako dôsledok úplatkárstva v daňovej správe II.

V doterajšej praxi sa objavili viaceré alternatívy alebo techniky korumpovania daňových úradníkov. V princípe ich možno rozdeliť na finančné a naturálne. Úplatkárstvo má v slovenskej praxi aj voči daňovým kontrolórom veľa prejavov – od drobných darčekov (kožené diáre, drahý alkohol, luxusné darčekové balenia voňaviek) cez prijatie dieťaťa daňového kontrolóra do prosperujúcej firmy dotyčného daňového subjektu, až po rôzne priame či nepriame sponzorstvá a finančné dary.

V niektorých prípadoch korupcia dospela dokonca tak ďaleko, že napríklad daňoví poradcovia sú v mnohých prípadoch nakontaktovaní pri problémoch počas daňovej kontroly dotyčnými klientmi z radov ich daňových subjektov a oznámi sa im, že jednoduchšie, rýchlejšie a lacnejšie (za podmienky úplatku) bude priamo sa dohodnúť s daňovým kontrolórom na výške dorubku dane načierno. Tieto techniky, využívajúce sa predovšetkým pri zdanení daňou z príjmov, nie sú jedinými. Existujú totiž aj mnohé iné, kde je prístup rozdielny (najmä pri dani z pridanej hodnoty). Tu existuje možnosť vrátenia nadmerných odpočtov DPH, kde je predpoklad intenzity priebežnej kontroly zo strany daňového úradu oveľa vyššia a preto sú snahy zo strany daňových kontrolórov nasmerované priamo aj na správcov tejto dane, aby príslušný nadmerný odpočet danému daňovému subjektu zo štátnych peňazí čo najskôr uhradili.

Okrem prezentovaných foriem priamej daňovej korupcie existuje aj jemnejšia forma, ktorá spočíva v tom, že niektorí daňoví kontrolóri ovládajúci daňové účtovníctvo ho vedú za odmenu pre daňové subjekty, ktoré potom sami kontrolujú. Ďalším príkladom korupcie je „poplatok“ za urýchlenú (vyžiadanú) daňovú kontrolu z dôvodu, že daňový subjekt potrebuje získať vyšší stupeň bonity napríklad vzhľadom na jednanie z bankou pri získavaní úveru.

Na Slovensku sa v zásade vychádza z princípu, že prvotným cieľom pri jednaní z akýmkoľvek partnerom v obchodnom styku (vrátane daňových kontrolórov) je oklamať ho a prekabátiť ho. Objektívne však treba dodať, že tieto „nálady“ často evokuje práve štát a štátna správa ako výsledok vlastnej neschopnosti potrestať porušovateľov zákona a totálnym nezáujmom motivovať tých, ktorí pracujú v medziach právnych noriem. Daňový kontrolór preto ide do rizika s tým, že ho v prípade odhalenia možno z práce prepustia, ale v rámci dôkaznej núdze a povinnosti rešpektovania prezumpcie neviny jeho korupcia zostane navždy neodhalená a zinkasované peniaze z úplatkov mu štát nemá šancu zhabať, ani zdaniť.

Úplatkárstvo v daňových orgánoch má svoje miesto v rovine subjektívnych aj objektívnych príčin. Patria sem

• absencia výkonu kvalifikačných testov, ktoré sa podľa zákona o štátnej kontrole majú vykonávať v dvojročných intervaloch,
• absencia komplexného personálneho auditu pracovníkov daňových orgánov minimálne v štvorročných intervaloch,
• úplné podcenenie možnej produkcie zdrojov pre verejné financie štátu pri hodnotnom odmeňovacom systéme daňových kontrolórov,
• absencia razantnejšej práce daňovej inšpekcie a absencia agentov - provokatérov v daňovom konaní,
• absencia registra skorumpovaných daňových úradníkov s ich „mediálnou podporou“ vrátane zistených a preukázaných prípadov,
• absencia finančných súdnych dvorov, kde by existovali experti na daňovú problematiku a daňové úniky,
• neprimeraná tolerancia štátu k tieňovej ekonomike. Verejne známe odvetvia tieňovej ekonomiky sú tolerované, čo dodáva odvahu prijímať úplatky a iné korupčné plnenia.

Korupcia v daňovom systéme je hrozbou, ktorá nebude nikdy úplne odstránená. V každom prípade je možné efektívne ju potlačiť. Pravdepodobne však o to nikdy nebude seriózny záujem práve zo strany tých, ktorí ju sami vytvárajú.

A čo vy, vážení čitatelia, podplatili ste niekedy daňových úradníkov? Ak áno, budeme veľmi radi, ak nám o tom napíšete.