Zlatá autorská horúčka: Osvedčené hity ako generátor pravidelného príjmu

Minulý mesiac sa objavila správa, že Bob Dylan predal svoj katalóg piesní vydavateľstvu spadajúceho pod gigant Universal za údajne viac ako 300 miliónov dolárov. Dylan predal kompletný katalóg svojich viac než 600 piesní, repertoár, ktorý vznikal v priebehu 60 rokov. O katalógu sa píše ako o jednom z najcennejších, porovnateľný s tvorbou kapely The Beatles. Ide o jedno z najslávnejších mien v pokračujúcom šialenstve akvizícií autorských práv k hudbe. Niekoľko týždňov po Dylanovom oznámení, šli v podobných stopách aj Neil Young, Lindsey Buckingham a Shakira. Predali práva na svoje piesne relatívne novému kupcovi na scéne: Hipgnosis Songs Fund, investičnej spoločnosti založenej len nedávno, v roku 2018. To, čo sa na prvý pohľad zmení, je zoznam názvov skladieb v kartotékach. V podstate ale ide o niečo viac. O kontrolu nad kánonom populárnej hudby.

Piesne sú vnímané ako aktíva, od ktorých sa očakáva, že časom vygenerujú predvídateľný príjem, podobne ako nehnuteľnosti. Ale zatiaľ čo ponuka pozemkov je pevná, umelci chrlia každý rok viac a viac hudby. A aj napriek občasnému záblesku niečoho prevratného, nakoniec sa z novej hudby bude v budúcnosti opakovane hrať len jej malá, nepatrná časť. Z logiky trhu vyplýva, že najlukratívnejšou stávkou je nákup skladieb, ktoré sú už osvedčenými víťazmi. A tých  je len zopár.

Okrem hudobných vydavateľstiev, finančný záujem o piesne vzrástol aj medzi súkromnými kapitálovými spoločnosťami, penzijnými fondmi a prostredníctvom zaradenia spoločnosti Hipgnosis na Londýnsku burzu cenných papierov v roku 2018, aj medzi malými investormi.

Na prvý pohľad sa zdá, že si to zaslúži potlesk, keď sú piesne zjavne dostatočne cenné na to, aby inšpirovali zlatú horúčku 21. storočia. Ale nechať osud klasických hitov v rukách obchodníkov na Wall Street, ktorí budú s hudbou zaobchádzať doslova ako s ropou, by nebolo správne. Pre milovníkov hudby, ktorí nie sú obklopení obrovským bohatstvom, spočívajú obavy v tom, ako môžu takéto megaobchody prevodu autorských práv ovplyvniť kultúrny dopad hudby a čo to znamená pre mnohých hudobníkov.

Fungovanie autorských práv v hudobnej branži je absurdne komplikované. V hudobnom priemysle existujú dva typy autorských práv. Jeden súbor práv sa týka piesne alebo hudobnej skladby, pod označením „vydávanie“, čo znamená autorský zápis hudby a textu. Druhým typom je zvukový záznam, čiže „master“, čo je hotová stopa, ktorá končí na streamovacích platformách. Kontrakty sa líšia, ale autorské práva na hudbu a text sú zvyčajne v spoluvlastníctve skladateľa a vydavateľa, čo je spoločnosť, ktorá pomáha skladateľovi vyberať autorské honoráre. Ak by sme to chceli čo najviac zjednodušene popísať, tak ak napíšete pieseň a ja ju nahrám, vy dostanete autorské honoráre za pieseň (s podielom pre vášho vydavateľa) a ja dostanem „master“ honoráre (s podielom pripadajúcim nahrávacej spoločnosti). Práva na piesne sa ďalej členia na práva zo streamov alebo fyzických predajov, prehrávania v rádiách, živé vystúpenia, a práva, keď sa hudba objavuje v televíznych programoch, filmoch alebo reklamách. Absolútne skrátene: vlastnícke práva vydavateľstva k skladbám, ktoré sú už populárne hity a objavujú sa naprieč vizuálnymi médiami, môže z dlhodobého hľadiska prispievať k trvalému príjmu.

Napriek tomu, že streamovacie služby zvyčajne vyplácajú väčší podiel nahrávacím spoločnostiam ako autorom a vydavateľom, pokračujúci právny boj o zvýšenie podielu vydavateľov znamená, že príjmy z katalógov piesní môžu mať priestor na rast. Pridajte k tomu pandémiou vyvolaný nedostatok príjmov z koncertovania výkonných autorov, plány USA na zvýšenie dane z kapitálových výnosov (pod ktoré by katalógový predaj mohol spadať), a máte recept na obchodovanie.

To, že katalógy menia majiteľa, nemusí byť spočiatku pre bežných poslucháčov zrejmý. Namiesto toho je treba vidieť dopady inde. Kde sa vezme talent pre nadchádzajúcu budúcnosť? Hipgnosis tvrdí, že keď  veľká trojka vydavateľstiev používa svoje staré katalógy na preplatenie nákladov na hazard s novými talentmi, je to „úplne nelogické“. Prečo by mali tráviť čas pokusom o vytvorenie niečoho nového na úkor katalógu, ktorý je už plný piesní, ktoré ľudia poznajú, milujú a pretrváva po nich dopyt? Hipgnosis netvrdí, že by sa nemali vytvárať piesne nové, ale nemalo by to byť na úkor katalógu.

Hipgnosis sa teda plne zameriava na katalóg, čo vyzerá ako vyťahovanie peňazí zo širšieho hudobného ekosystému kvôli akcionárom Hipgnosis. Zároveň tvrdí, že môže pomôcť autorom získať väčšiu ekonomickú pozíciu a odvoláva sa na plány pre vytvorenie nového silného „autorského cechu“, hoci prísna regulácia amerického trhu hudobných vydavateľstiev to môže celé riadne skomplikovať. Problémom je, že zákon o autorských právach neodráža spôsob dnešnej tvorby piesní. Jednotliví autori piesní už zriedka píšu úspešné piesne, čo znamená, že podiel autorstva na svojich vlastných skladbách - a teda aj ich potenciálne výplaty - sú oveľa menšie. Hranice medzi „písaním“ a „nahrávaním“ môžu byť v súčasnej popovej alebo rapovej produkcii riadne posunuté.  

Či sa nakoniec ukážu tieto nákupy katalógov ako výhodné pre kupujúcich je zatiaľ ťažké predpovedať. Niektoré z týchto akvizícií môžu byť v konečnom dôsledku menej ako pokusom o získanie podielu na trhu. Aj financovanie vydavateľskej činnosti zo zdanlivo spoľahlivého príjmu sa časom môže vytratiť, ak spoločnosti nájdu lepšiu návratnosť inde, alebo ak skladby nebudú generovať toľko, ako sa od nich očakávalo.

„Katalógy, ktoré kupujeme, sú veci, ktoré považujeme nielen za osvedčené a úspešné, ale aj za veľmi kultúrne dôležité,“ tvrdí Merck Mercuriadis, zakladateľ Hipgnosis. „Ak by sme sa mali posunúť vpred o 80 rokov, keby niekto písal knihu dejín o najvýznamnejších umelcoch prvých sto rokov nového tisícročia, myslíme, že Justin Bieber, Ed Sheeran, Beyoncé, Kanye West, Rihanna a JAY -Z budú medzi tými umelcami, o ktorých sa bude hovoriť.“ Nie je to teda žiadna náhoda, že spoločnosť Hipgnosis vlastní podiely v skladbách vytvorených všetkými spomenutými umelcami.