Futbal, hra plynu a ropy

Do plánu Európskej superligy sa zapojilo 12 najväčších klubov sveta, ale nakoniec Chelsea aj Manchester City zmenili názor. Sklamaní zostali fanúšikovia, experti a rovnako aj politici. Dom z karát Superligy začal padať, keď Chelsea oznámila svoj zámer odstúpiť zo súťaže. Po ich kroku nasledovalo o niekoľko hodín neskôr podobné vyhlásenie zo strany City.

Objavili sa správy, že obrátka Chelsea bola vyvolaná telefonátom ruského prezidenta Vladimira Putina jeho krajanovi Romanovi Abramovičovi, miliardárovi, ktorý vlastní londýnsky klub. Niektoré médiá dokonca naznačujú, že Putin vyhlásil, že Superliga by bola „proti duchu vlasti“. Nech už stálo za rozhodnutím čokoľvek, realita geopolitického a ekonomického základu európskeho futbalu je jasná. A práve tu sa stáva akcia Ligy majstrov obzvlášť zaujímavá, najmä v súvislosti s ropou a plynom.

Ruský Gazprom, spoločnosť, ktorá má pôvod v štátnom výrobcovi energie pochádzajúcom zo Sovietskeho zväzu, je hlavným sponzorom súťaže od roku 2012 a práve ohlásila novú veľkú dohodu s UEFA. Gazprom bol sprivatizovaný počas reformného obdobia na začiatku 90-tych rokov v Rusku, Putin však následne dohodol, že väčšina akcií spoločnosti bola prevzatá späť do štátneho vlastníctva. Gazprom neskôr získal konkurenčnú energetickú spoločnosť, ropnú spoločnosť Sibneft, ktorú v tom čase vlastnil Abramovič.



Gazprom so sídlom v Putinovom domovskom Petrohrade vlastní aj miestny klub Zenit Petrohrad. Bývalým prezidentom Zenitu je Alexander Djukov, muž, ktorý je zároveň prezidentom Ruského futbalového zväzu. Djukov je navyše generálnym riaditeľom Gazpromu a počas debaklu Superligy bol zvolený do výkonného výboru UEFA.

Ak Putin skutočne zavolal Abramovičovi ohľadom Superligy, mohlo by sa to považovať za ďalšiu epizódu ruských vzťahov s futbalom ako geopolitický a diplomatický nástroj.

Niektorí pozorovatelia sa už mnoho rokov pýtajú, prečo organizácia, ktorá predáva plyn vládam, sedí vedľa sponzorov ako je McDonald’s a Coca Cola ako sponzor Ligy majstrov. Odpoveď na to však možno nájsť tak, že Gazprom umožňuje Rusku projektovať koncept mäkkej moci a budovať legitimitu prostredníctvom svojich asociácií s obľúbenou hrou sveta.

Počas svojho pôsobenia vo funkcii amerického prezidenta vystupoval Donald Trump voči ruským dodávateľom energie, dokonca voči Gazpromu uvalil sankcie. Trump tvrdil, že rastúca závislosť Európy od ruských dodávok energie, najmä v Nemecku, kde Gazprom sponzoruje FC Schalke 04, predstavuje strategickú hrozbu pre bezpečnosť kontinentu. Podobné obavy má aj Bidenova administratíva.

Možno však nestačí byť sponzorom turnaja a mať silné vzťahy s UEFA aj Chelsea. Gazprom rovnako naďalej posilňuje svoje vzťahy s Abú Zabí, malým štátom Perzského zálivu, ktorý prostredníctvom člena svojej kráľovskej rodiny vlastní väčšinový podiel v Manchestri City. Tak ako Rusko, aj Abú Zabí vlastní najväčšie zásoby fosílnych palív na svete. V tomto zmysle teda bude finále Ligy majstrov hrou plynu a ropy.

Za posledné desaťročie sa vzťahy medzi Ruskom a Abú Zabí posilnili, čo viedlo k sérii strategických dohôd, tá najvýznamnejšia z nich bola podpísaná v roku 2018. Popísaná ako medzník v bilaterálnych vzťahoch sa týkala všetkých druhov otázok v oblasti investícií, obchodu, kultúry, vesmíru, cestovného ruchu a bezpečnosti.

Jedným z týchto výsledkov bola akvizícia štátnej spoločnosti Abu Dhabi Mubadala Investment Company vo výške 271 miliónov USD, čo predstavuje 44 percentný podiel v jednej z dcérskych spoločností Gazpromu. V roku 2019 národná ropná spoločnosť v Abú Zabí podpísala strategickú rámcovú dohodu s Gazpromom o preskúmaní a ťažbe nových zásob ropy. To viedlo k oznámeniu v roku 2020, že Gazprom a Mubadala sa zapoja do technologickej spolupráce na Sibíri, kde zhodou okolností Abramovič buduje svoje bohatstvo poháňané plynom. 

Väčšinu fanúšikov City a Chelsea asi nebude príliš znepokojovať pôvod peňazí, ktoré podporili úspech ich klubov a možno aj víta správy o tom, že žiadna Superliga nebude. Na finále Ligy majstrov sa dívali ako na víťaznú prehliadku normálneho fungovania. To by však bolo naivné a scestné. Futbal nebol za posledných 30 rokov iba komercializovaný a industrializovaný. Stala sa tiež intenzívne geopolitickou záležitosťou a dostal sa do jadra komplexnej globálnej siete záujmov a investícií. Pre niektorých mocných hráčov sa tento šport stal takticky bystrým prostriedkom na dosiahnutie mimoriadne lukratívnych ďalších cieľov. Čo stelesňovalo aj tohtoročné finále Ligy majstrov.