Jin a jang v čínskej ekonomike

Čínska ľudová banka nabáda čínske banky, aby viac požičiavali firmám a spotrebiteľom znížením podielu vkladov, ktoré musia držať v centrálnej banke vo forme rezervy, o 0,5 percentuálneho bodu na priemerných 8,4 %. Platí to od 15. decembra. Podobný krok už urobila v júli. Zaujímavosťou je, že je to presný opak voči postupu západných centrálnych bánk, ktoré hovoria o sprísnení menových podmienok s cieľom utlmiť infláciu zvýšením úrokových sadzieb a znížením kvantitatívneho uvoľňovania, ktoré efektívne vytvára viac peňazí na stimuláciu poskytovania úverov.

Prečo sa teda Číňania uvoľňujú a aký to bude mať vplyv?

Oficiálnym dôvodom pre uvoľnenie úverových podmienok je spomaľujúci sa sektor nehnuteľností a neuspokojivé ročné tempo rastu HDP na úrovni 4,9 % v treťom štvrťroku, čo je pokles zo 7,9 % v druhom štvrťroku. Očakáva sa, že zníženie minimálnych rezerv bánk uvoľní do ekonomiky ďalších 1,2 bilióna jüanov v podobe dodatočných peňazí.

Cieľom je podporiť dopyt v Číne, aby sa splnil cieľ mierneho rastu vlády na úrovni 6 % v roku 2021. Tento krátkodobý cieľ by sa mohol dosiahnuť stimuláciou dopytu, ak sa úvery rozšíria a dostanú sa na správne miesta. A na rozdiel od západu je inflácia v Číne menším problémom, pretože peňažná zásoba rastie pomaly.

Číne, rovnako ako zvyšku sveta, pandémia uškodila. Nie sú to len problémy s dodávkami, nedostatok elektronických čipov, uhlia, ocele a prepravnej kapacity spôsobuje nedostatok energie a odstávky. Ide však o krátkodobé problémy, ktoré sa môžu po zmiernení pandémie rozplynúť. Žiaľ, existujú aj dlhodobé problémy, ktoré sa znížením povinnej rezervy v centrálnej banke nevyriešia.

Rast v Číne v skutočnosti klesal dlho pred vypuknutím pandémie. Z vrcholu 15 % v druhom štvrťroku 2007 na 6 % v prvých troch mesiacoch roku 2019. Stratégia rastu krajiny stojí na štyroch pilieroch. O troch sa často hovorí, sú to infraštruktúra, export a spotrebitelia, zatiaľ čo o štvrtom sa v oficiálnych kruhoch len šepká. Ide o sektor nehnuteľností. Sektor nehnuteľností vytvára 25 - 29 % HDP Číny a má problémy. S veľkými hráčmi, ako je Evergrande, vysokými dlhmi a snahou udržať si životaschopnosť, ceny nových domov klesajú a výstavba sa výrazne spomalila.



Nehnuteľnosti nie sú jediným ekonomickým pilierom stojacim na neistých základoch. Výdavky na infraštruktúru vedené miestnou vládou a veľké projekty vedené štátnymi spoločnosťami pomáhali čínskej ekonomike v minulých desaťročiach. Potom však prišla globálna finančná kríza v rokoch 2007-09, ktorá v roku 2008 podnietila balík fiškálnych stimulov vo výške 4 biliónov jüanov. Čínska peňažná zásoba vzrástla takmer o 30 %, čo viedlo k zdvojnásobeniu cien akcií a boomu nehnuteľností.

Peking začal obmedzovať úvery v roku 2009 v snahe obmedziť toto prehrievanie. Jedným z dôsledkov bolo, že banky začali vymýšľať alternatívne nástroje financovania, šlo o čínsky variant toho, čo je známe ako tieňové bankovníctvo, na presmerovanie peňazí do výdavkov miestnej samosprávy na infraštruktúru a nehnuteľnosti. To znamenalo, že výdavky na infraštruktúru pokračovali, ale hospodárstvu to prinieslo rýchlo klesajúce výnosy, pretože väčšina z nich bola zbytočná. Boli postavené desiatky miliónov bytov, dokonca celé mestá duchov, pre robotníkov, ktorí nikdy tam nikdy neprišli. Razom sa migrácia z vidieckych oblastí do miest vytratila. Rast investícií do nehnuteľností dosiahol vrchol v roku 2013 a naďalej rastie, ale už nižším tempom.



Na druhej strane export stále poháňa rast, pretože globálne dodávateľské reťazce sú stále závislé na čínskej výrobe. Rastúce náklady na pracovnú silu v Číne však znamenali, že ziskové marže sú často veľmi nízke, čo prináša ekonomike len malú pridanú hodnotu, a výrobcovia sú náchylní na kolaps v dôsledku pohybu jüanu a nestálosti globálneho dopytu.

Obchodná vojna, ktorú odštartovala Trumpova administratíva a ktorá vo všeobecnosti pokračuje aj za Joea Bidena, ukázala Číne, že starý model rastu založený na exporte je nespoľahlivý a musí sa posunúť v hodnotovom reťazci hore tým, že sa viac zameria na export s vyššou pridanou hodnotou  (teda produkty, kde je väčší rozdiel medzi výrobnými nákladmi a predajnou cenou). Mnohé prevádzky s nízkou pridanou hodnotou sa už presťahovali do Bangladéša, Vietnamu a Indonézie.

Čínska politika „jedného dieťaťa“ a uprednostňovanie detí mužského pohlavia zároveň viedli k poklesu plodnosti a rastu populácie. Očakáva sa, že populácia Číny dosiahne vrchol medzi rokmi 2025 a 2030 alebo možno ešte skôr.

Pomer nepracujúcich k pracujúcej populácii rastie už minimálne desaťročie a očakáva sa, že bude pokračovať. Keďže pracujúca populácia klesá a spotrebiteľský dopyt mladých a osôb na dôchodku sa neustále zvyšuje, spotreba Číny prevýši jej ekonomický výkon.



Pod rúškom „spoločnej prosperity“ vláda signalizuje, že súkromný sektor sa má dostať do hľadáčika štátnej kontroly. Zastavila tieňové bankovníctvo a platformy na poskytovanie pôžičiek typu peer-to-peer, ktoré boli záchranným kolesom pre mnohé malé firmy, keďže väčšina bankových pôžičiek je obmedzená na štátne podniky.

Vláda tiež zaviedla obmedzenia v oblastiach, ako je technologický sektor, mimoškolské vzdelávanie a kótovanie na zámorských akciových trhoch. A odkaz pre globálne kapitálové trhy je, že Čína nepotrebuje zahraničné financie, pokiaľ nejde o investície s odbornými znalosťami a know-how.

Zahraniční investori prirodzene zareagovali na všetky tieto zásahy s obavami, upustili od čínskych akcií a stiahli svoje expozície v Číne. Existuje niekoľko možných interpretácií tohto reťazca udalostí: Čína možno skutočne podcenila reakciu globálnych investorov, alebo to všetko môže byť starostlivo premyslená stratégia, ktorú priniesla pandémia.

Čína už nejaký čas hovorí o preorientovaní sa z exportu smerom k domácemu rastu. Zatiaľ čo výdavky na infraštruktúru jednoznačne priniesli zmiešané výsledky, domácu spotrebu možno stimulovať, ak čínski výrobcovia znížia svoju závislosť od zahraničných zákazníkov a zamerajú sa viac na domáci trh.

Pandémia a vládna politika nulovej nákazy COVIDom jej poskytli príležitosť odvrátiť ekonomiku od stratégie otvárania sa smerom von, ktorú v 80. rokoch propagoval Teng Siao-pching, k stratégii orientovanej viac dovnútra pod vedením Si Ťin-pchinga.



Pojem „duálny obeh“ v zmysle uvoľnenia ekonomického potenciálu Číny doma aj v zahraničí použila administratíva na zakrytie túžby po väčšej sebestačnosti v oblasti technológií, energetiky, financií a vzdelávania. To bude mať ďalekosiahle dôsledky pre svetovú ekonomiku.

V Chinese Looking Glass, knihe britského novinára Dennisa Bloodwortha z roku 1969, autor vysvetľuje, že čínska politika vychádza priamo z jej starodávnej taoistickej filozofie jin a jang. V zahraničnej politike Čína najprv „ohromuje“ (jang), potom „upokojuje“ (jin). Súčasťou stratégie jang môže byť ohrozovanie súkromného sektora v Číne a strašenie zahraničných investorov. Keď sa v ekonomike objavia známky opätovného vyváženia smerom k domácim výdavkom, k slovu sa dostane stratégia jin.