Začarovaný kruh: Čo nás núti stať sa závislými na pracovnom výkone

Prvotným cieľom vedcov bolo študovať, ako pracovníci v náročných profesijných organizáciách zvládajú rovnováhu medzi pracovným a súkromným životom. V rámci tohto výskumu, ktorý bol nedávno publikovaný v Organization Science, uskutočnili 146 rozhovorov s 81 odborníkmi pracujúcimi v niektorých z najväčších britských poradenských a právnických firiem. Polovicu opýtaných tvorili ženy, druhú polovicu muži a takmer všetci mali aspoň jedno dieťa.

Krátko po začatí rozhovorov, v roku 2014, si však uvedomili, že By bolo lepšie prehodnotiť smerovanie výskumu. Nenašli totiž jednotlivcov, ktorí by sa skutočne snažili zosúladiť svoj pracovný a súkromný život. Naopak, čoraz viac si uvedomovali, že títo pracovníci sú v podstate poháňaní túžbou byť neustále extrémne zaneprázdnení. Inými slovami, boli pripravení významným spôsobom obetovať svoj rodinný život, aspoň v prípade vysokokvalifikovaných vedomostných pracovníkov, ktorých študovali. Ako sa vyjadril jeden z respondentov: „sme tak trochu „závislí“ na termínoch a práci. Je dosť ťažké prestať."

Spoločná charakteristika respondentov tkvela v tvrdiach, že trpia nedostatkom času na to, čo majú urobiť. Táto situácia ich stavia do neustáleho hľadania zrýchleného časového zážitku, kde majú pocit, že ovládli čas. Tomuto sa hovorí „optimálna zaneprázdnenosť“, teda niečo príťažlivé, no niekedy ťažko zvládnuteľné.



Konkrétne vedci identifikovali tri rôzne časové skúsenosti, ktoré účastníci pravidelne zažívajú vo svojom každodennom živote: optimálna zaneprázdnenosť, nadmerná zaneprázdnenosť a obdobie  pokoja.

Optimálna zaneprázdnenosť znamená zrýchlený tok času, v ktorom sa pracovníci cítia ešte komfortne a majú najlepšiu produktivitu. Tento pocit nabudenia im dodáva adrenalín a pozitívnu energiu. Opýtaní odborníci mali dojem, že ich nič nedokáže zastaviť, dokonca by dokázali napríklad zachrániť svoj biznis pred krachom. 

V súčasnosti môže byť príťažlivosť neustálej extrémnej zaneprázdnenosti interpretovaná ako nový druh symbolu statusu, znak úspechu. Vedci zistili, že tento trend ale výrazne presahuje jednoduchý sociálny signál a že jednotlivci z neho odvodzujú určité uspokojenie. „Vo všeobecnosti sa mi páči intenzita hry. Mám z toho triašku, preto robím prácu, ktorú robím. Toto sa mi páči," potvrdil jeden z respondentov prieskumu. Tento pocit je teda stelesnený na emocionálnej úrovni a vytvára vnútornú závislosť.

Pocit z ovládnutia času sa mení, raz je to príjemné a pozitívne, ale v určité dni sa to zmení na nadmerný nepokoj, kedy zmizne pocit kontroly času a nepokoj sa stane deprimujúcim. Väzby respondentov s ich rodinami sú preto vážne narušené.

Hranicu medzi optimálnou a nadmernou zaneprázdnenosťou je však stále ťažké určiť. Možno jednoducho poukázať na to, že keď energizujúce vibrácie prichádzajú príliš dlho a bez prerušenia, nevyhnutne sa to časom stane neznesiteľným. Podobný vzorec vedci pozorovali v prípade obdobia pokoja, keď sa rušný pracovný čas náhle preruší, napríklad dovolenkou. Toto obdobie pokoja je potom prežívané ako niečo nechcené a nezmyselné, čo spôsobuje nudu, až depresívne stavy. Ako zdôraznil jeden z profesionálov, myšlienka práce v spomalenom zábere sa stáva trápením. „Keď nemám termín, nudím sa. Som oveľa menej produktívny, pretože rád pracujem s adrenalínom."

V predchádzajúcom výskume vedci študovali nadšencov extrémnych športov. Je zaujímavé, že prejavy sú tu takmer totožné.

Mnohí z účastníkov tejto štúdie teda opísali situácie, v ktorých si vzali prácu so sebou, často tajne, aby o tom rodina ani nevedela. Zdá sa, že skrývanie sa v kúpeľni pri odosielaní e-mailov alebo notebook na pláži už nie sú ničím výnimočným. Niektorí z respondentov tento trend potvrdili. „Moja žena je hrozná. Ak sa zobudí a ide na záchod o 3:00, nedokáže sa ovládnuť a musí si skontrolovať e-mail."



Keďže výskumy hovoria o tom, že mnohí ľudia sa v dnešných časoch pandémie rozhodli čoraz viac spomaliť, zistenia vedcov odhaľujú prekvapivo odlišný príbeh. Ale túžba pracovať menej zostáva.

Zdá sa, že ide o začarovaný kruh. Výskum identifikoval dva hlavné faktory. Na jednej strane profesijné organizácie skutočne vytvárajú extrémny časový tlak. Túto agitáciu živí množstvo mechanizmov, ako je stanovovanie nereálnych termínov, reporting a predovšetkým samotná pracovná kultúra, ktorá očakáva, že každý bude permanentne dostupný prostredníctvom svojho smartfónu.

Spoločnosti, ktoré v rámci štúdie oslovili, boli elitné inštitúcie, ktoré do svojich radov brali najlepších absolventov. Oslovení noví pracovníci argumentovali, že sa podvolili tlaku, pretože to bol jediný spôsob, ako sa dostať k povýšeniu. Kultúra intenzívnej práce ich rýchlo pohltila a pomohla normalizovať abnormálny pracovný čas.

Na druhej vedci zistili, že jednotlivci sa pokúšali manipulovať s nedostatkom času, niektorí stimulovali svoje telo rôznymi látkami, vrátane kávy, cvičenia a dokonca aj drog, iní sa izolovali, aby mohli pracovať bez prerušenia. Jedna účastníčka napríklad vysvetlila, že odišla na služobnú cestu a že sa rodine napriek sľubom počas cesty neozvala: „Je to len krátky čas. Keď skončím, oddýchnem si."  Pri tomto druhu stratégie, celkom bežnej, ktorá spočíva v myslení, že voľný čas príde neskôr, sa však relaxačná fáza väčšinou nikdy nedostaví. 

Vedci už desaťročia pozorujú pretrvávanie dlhého pracovného času, preťaženia prácou a nedostatku času. Tieto vlastnosti sú zakorenené v mnohých profesionálnych pracovných kontextoch, a to nielen v poradenských či  audítorských. Ďalším alarmujúcim príkladom je akademická obec: štúdie neustále ukazujú, že zlá duševná pohoda akademikov súvisí so zvýšenými očakávaniami na výkon, súťaživosťou, ako aj s metrikami, ktoré riadia aktivitu.

Hľadanie optimálneho časového rámca na prácu je súčasťou začarovaného kruhu. Zatiaľ existuje len málo výskumov, ktoré by odhalili naše každodenné dočasné skúsenosti a to, ako sa nás môžu zmocniť. Respondenti si blažene neuvedomovali, čo sa s nimi deje. Možno je teda čas, aby sme sa všetci zamysleli nad tým, ako a prečo sme tak závislí na pracovnom šialenstve.