Mali by sme prestať obchodovať, aby sme zachránili životné prostredie?

Mnohí sa domnievajú, že obchod je nevyhnutne škodlivý pre klímu. Ak by sme prestali obchodovať a všetko by sa vyrábalo doma, spôsobilo by to menšie škody na životnom prostredí? Odpoveď nie je jednoznačná. Keďže obchod umožňuje oddeliť miesto spotreby tovaru (alebo služby) a miesto jeho výroby, často predstavujú emisie, ktoré vznikajú na domácom území, len určitú časť uhlíkovej stopy, pričom významnú časť našej spotreby (a spotreby firiem) uspokojuje tovar vyrobený v zahraničí a následne dovezený. Obchod má niekoľko vplyvov na životné prostredie, okrem priamych vplyvov sú to aj nepriame, pozitívne účinky striedajú negatívne. A ich kvantifikácia nie je vôbec jednoduchá, konečné a globálne hodnotenie pozitívnych a negatívnych vplyvov, je pozitívne, negatívne, nulové? Presne to zatiaľ ešte dnes povedať nevieme.

Pri preprave tovaru z jedného konca planéty na druhý sa vytvárajú emisie skleníkových plynov, čo je priamy vplyv obchodu na klímu. Táto preprava prispieva 7 % ku globálnym emisiám CO₂ . V roku 2010 to predstavovalo 2,1 gigatony alebo emisií vyprodukované Európskou úniou za 7 mesiacov, alebo jednu tretinu emisií zo sektora dopravy (t. j. emisií spôsobených spaľovaním fosílnych palív pre dopravu). Odvetvie medzinárodnej dopravy je preto jedným z hlavných producentov skleníkových plynov. Je tiež jedným z odvetví, ktorých emisie by sa mali v nasledujúcich rokoch zvyšovať najviac. Tieto emisie však paradoxne nie sú (alebo len veľmi málo) regulované do takej miery, aby sa na ne vzťahovali záväzky prijaté v Parížskej dohode.

Okrem emisií skleníkových plynov, medzinárodná doprava vypúšťa do ovzdušia aj jemné častice a iné znečisťujúce látky. Zhoršuje aj biodiverzitu, pretože si vyžaduje infraštruktúru, ktorej rozvoj ide na úkor prírodného prostredia, najmä v prípade veľkých námorných prístavov, a pretože, aj keď nedobrovoľne, šíri druhy, ktoré sa môžu stať invazívnymi a patogénnymi.

Množstvo emisií skleníkových plynov na tonu prepravovaného tovaru sa však zdá byť nízke, najmä v námornej doprave, hlavnom spôsobe medzinárodnej dopravy, ktorej emisie skleníkových plynov pri preprave tony tovaru na veľké vzdialenosti veľkou kontajnerovou loďou sú stanovené na 10,2 g ekvivalentu CO2 na prejdený kilometer oproti 94 g pri ťažkom kontajnerovom vozidle a 537 g pri nákladnom lietadle. 



Navyše, na spôsobe výroby často záleží oveľa viac ako na doprave. Konzumácia šalátu pestovaného lokálne, ale vo vykurovanom skleníku, produkuje viac emisií ako konzumácia šalátu pestovaného na otvorenom priestranstve, napríklad v Španielsku, a následne dovezeného. Z hľadiska emisií by slogan mal skôr znieť „konzumujte v sezóne“ a nie „konzumujte lokálne potraviny“.

A nesmieme zabudnúť ani na vnútroštátnu dopravu, keby sme zastavili medzinárodný obchod, tá by  nezanikla, práve naopak. Emisie spojené s „poslednou míľou“, teda emisiami posledného logistického kroku (dodanie do mesta jednotlivcom alebo obchodníkom, ale aj cestovanie spotrebiteľa na miesto nákupu) sú však tie, ktoré najviac zvyšujú uhlíkovú stopu.

Medzi nepriame vplyvy obchodu na životné prostredie patrí napríklad nárast výroby v dôsledku obchodovania a tým aj znečistenia na všetkých úrovniach. Zároveň porastú aj priemerné príjmy a čím vyšší je príjem, tým väčší je aj dopyt po ambicióznych environmentálnych politikách.

V dôsledku obchodu sa ekonomiky špecializujú podľa svojich komparatívnych výhod. Ak sú tieto výhody v sektoroch znečisťujúcich životné prostredie, potom bude vplyv na životné prostredie negatívny. Naopak, ak sú výhody v sektoroch s nízkym znečistením, vplyv bude pozitívny.

Napokon sú to technické účinky, obchod uľahčuje šírenie výrobných technológií, a tak sprístupňuje najmenej znečisťujúce technológie aj za hranice krajín, v ktorých sú vyvinuté. Nedávne analýzy ukázali, že práve technológie sú dôležité a môžu kompenzovať všetok, najmä v bohatých krajinách, alebo časť negatívneho vplyvu spôsobeného špecializáciou ekonomík. 



Obchod je v skutočnosti kanálom, cez ktorý dochádza k „úniku“ CO2. Na obmedzenie spotreby fosílnych palív musia niektorí európski výrobcovia nakupovať emisné práva (uhlíkové kvóty). To ich výrobu predražuje a môže ich to povzbudiť, aby ju presunuli do krajín, kde je klimatická politika menej reštriktívna, aj keď to znamená dovoz tovaru vyrobeného v zahraničí. Toto sú priame úniky.

Okrem toho dochádza k nepriamym únikom, pretože obmedzenie spotreby fosílnych palív prostredníctvom týchto uhlíkových kvót bude mať tendenciu stlačiť medzinárodné ceny týchto energií dole, a preto povzbudí krajiny, ktoré nemajú žiadne obmedzenia.

Tieto priame alebo nepriame účinky úniku neboli príliš zaujímavé z dôvodu, že cena emisných povoleniek bola nízka, menej ako 30 eur za tonu uhlíka emitovaného do roku 2019. Dnes je to 60 eur a postupne by mali rásť. Približne o desať rokov by sa mali dostať na úroveň 200 eur za tonu. Na tejto úrovni, bez akejkoľvek inej politiky, polovica emisií, ktorým sa EÚ vyhne, bude vznikať v iných krajinách.

Klimatické zmeny zostávajú globálnou výzvou, avšak prestať obchodovať by bolo nielen nákladné, ale aj oveľa menej efektívne, než sú ambiciózne environmentálne politiky, a to nielen v EÚ.