Tri veľké ekonomiky EÚ čakajú politické zmeny

V troch najväčších ekonomikách Európskej únie sa mení pomer síl, čo by mohlo mať významné dôsledky pre finančné trhy.

„Možno nás čaká ‘prelomový moment’ s významnými pozitívnymi dôsledkami pre politiku,“ povedal v decembri Erik Nielsen, hlavný ekonóm skupiny UniCredit, v poznámke pre klientov.  

Nemecko
V Nemecku novovzniknutá vláda prisľúbila dekarbonizáciu nemeckej ekonomiky a investície do digitalizácie. Jej cieľom je zároveň dodržiavať zdravú fiškálnu politiku od roku 2023, keď pominú stimuly na riešenie pandémie. Tieto ciele pravdepodobne ovplyvnia európske diskusie o tom, ako aktualizovať súbor fiškálnych pravidiel, čo je téma, ktorú účastníci trhu pozorne sledujú. Eurozóna má prísne ciele v oblasti deficitu a dlhu, ale tieto pravidlá sa nepresadzujú dostatočne. Navyše sa objavujú otázky, či sú tieto ciele v postpandemickom svete stále platné. Koľko a kde budú vlády míňať, by mohlo mať priame dôsledky na trh s dlhopismi.

 „Predchádzajúce vládne stimuly plus pôsobivá investičná politika novej vlády sa rozvinú v roku 2022 a povedú k hviezdnemu rastu,“ uviedli analytici ING v správe z decembra. Podľa národného štatistického úradu vzrástla nemecká ekonomika v druhom štvrťroku 2021 o 2 % a v treťom štvrťroku o 1,7 %. Za celý rok 2020 klesol HDP takmer o 5 %. Tieto čísla výrazne ovplyvnila pandémia a problémy s dodávateľským reťazcom. „Hneď ako sa globálne trenice v dodávateľskom reťazci začnú vytrácať a pominie štvrtá vlna pandémie, priemyselná výroba sa výrazne vzchopí, súkromná spotreba sa začne zvyšovať a investície budú prekvitať a nemecká ekonomika by mala zaznamenať pôsobivý návrat ako európsky šampión rastu 2022,“ dodali.

V októbri Medzinárodný menový fond predpokladal rast HDP Nemecka v roku 2022 na úrovni 4,6 %, čo bolo vyššie ako odhady pre Francúzsko a Taliansko.

Francúzsko
Francúzski voliči zamieria k volebným urnám koncom apríla. Súčasný prezident Emmanuel Macron zatiaľ neoznámil svoj zámer uchádzať sa o druhý mandát. Momentálne však vyhráva spomedzi všetkých kandidátov. Ešte však zostáva dosť času na to, aby sa prieskumy voličov zmenili, o to viac, že ​​svoje plány kandidovať formalizujú noví kandidáti. Eric Zemmour, protiimigračný kandidát, je považovaný za hrozbu pre podobne zmýšľajúcu političku Marine Le Penovú. Medzitým na scénu prichádza Valerie Pecresseová,  aby viedla svoju stredopravú konzervatívnu kampaň, čo sa tiež považuje za výzvu pre Macrona, ak sa rozhodne uchádzať sa o druhé funkčné obdobie.

Erik Nielsen opísal Pecresseovú ako „vážneho konkurenta proti obľúbenému, stále nevyhlásenému Macronovi“, ak sa dostane do druhého kola volieb. Momentálne je vo voľbách štvrtá po Macronovi a dvoch krajne pravicových kandidátoch. Je možné, že Macron dokáže „stlmiť“ hrozbu zo strany francúzskej politickej pravice, hovorí expert „Macron bude musieť prejsť ešte výraznejšou cestou reformy Francúzska, najmä pokiaľ ide o dôchodky, verejné služby a trh práce,“ uviedli analytici ING.

Napriek tomu by víťazstvo Macrona znamenalo, že Francúzsko by stále malo proeurópskeho lídra, ktorý chce spolupracovať s Nemeckom a Talianskom na reforme regiónu.

Taliansko
V Taliansku aj v zahraničí chce každý vedieť, či Mario Draghi zostane premiérom krajiny. Alebo či sa namiesto toho rozhodne byť ďalším prezidentom. Priniesol by novú vlnu politickej neistoty vzhľadom na roztrieštenosť talianskeho parlamentu. „Podstatou je, že politická rovnováha, ktorá prevládala od vymenovania Draghiho za premiéra, bude otrasená, ak nie zlomená, blížiacim sa prezidentským kolom,“ uviedol v poznámke Wolfango Piccoli z poradenskej firmy Teneo. Ako prezident by mal Draghi menší priamy vplyv na taliansku politiku. „Draghi by mal problémy konať v mene Talianska vo vzťahu k EÚ z prezidentského paláca,” povedal Piccoli.

Taliansko by však stále malo proeurópskeho prezidenta, ktorý by mal slovo v niektorých opatreniach, ktoré môže nová vláda prijať. Ak Draghi zostane premiérom, jeho práca „môže byť v nasledujúcich mesiacoch komplikovanejšia v závislosti od toho, ako vládnuca koalícia zvládne proces prezidentských volieb,“ poznamenal Piccoli.

Draghi je šéfom technokratickej vlády, ktorú podporujú rôzne politické skupiny v talianskom parlamente. Bez ich hlasov by Draghiho práca mohla čeliť prekážkam pri predkladaní nových zákonov. Napriek tomu „v tomto scenári by Draghi takmer určite zostal predsedom vlády až do volieb v roku 2023, čím by Taliansku zabezpečil bezprecedentný vplyv na kľúčové európske politiky v budúcom roku, pričom by talianska politika mohla byť z dlhodobého hľadiska o niečo menej ukotvená,“ dodal Nielsen.