Pre stromy nevidíme les: Ekonomické omyly spôsobujú nevyčísliteľné škody

Zatiaľ čo každá skupina má určité ekonomické záujmy totožné so záujmami všetkých skupín, každá skupina má aj záujmy antagonistické voči záujmom všetkých ostatných skupín. Zatiaľ čo niektoré verejné politiky by z dlhodobého hľadiska prospeli všetkým, iné politiky by prospeli iba jednej skupine na úkor všetkých ostatných skupín. Skupina, ktorej by takáto politika prospela, má o ňu priamy záujem, bude za ňu hodnoverne a vytrvalo argumentovať. Nakoniec buď presvedčí širokú verejnosť, že jej argument je správny, alebo ju tak zmätie, že jasný názor na túto tému bude takmer nemožné si urobiť. 

Okrem vlastného záujmu je tu ešte druhý faktor, ktorý každý deň plodí nové ekonomické omyly. Ide o pretrvávajúcu tendenciu ľudí vidieť iba bezprostredné účinky danej politiky alebo jej účinky len na špeciálnu skupinu a zanedbávať pohľad na to, aké dlhodobé účinky bude mať táto politika nielen na túto vybranú skupinu, ale aj na všetky ostatné. Je to prehliadanie sekundárnych dôsledkov.

V tomto spočíva takmer celý rozdiel medzi dobrou a zlou ekonómiou. Zlý ekonóm vidí len to, čo hneď udrie do očí, zatiaľ čo dobrý ekonóm vidí aj ďalej. Zlý ekonóm vidí len priame dôsledky navrhovaného kurzu, dobrý ekonóm sa pozerá aj na dlhšie a nepriame dôsledky. Zlý ekonóm vidí len to, aký vplyv mala alebo bude mať daná politika na jednu konkrétnu skupinu, dobrý ekonóm sa tiež pýta, aký bude vplyv politiky na všetky skupiny.



Existujú jedinci, ktorí sú dnes považovaní za brilantných ekonómov, ktorí zavrhujú sporenie a odporúčajú zvýšenie výdavkov ako spôsob ekonomickej spásy. A keď niekto poukáže na to, aké budú dôsledky týchto politík z dlhodobého hľadiska, príde len uletená odpoveď. Tragédiou však je, že už teraz trpíme dlhodobými dôsledkami politiky vzdialenej či nedávnej minulosti. Dnes je už zajtrajšok, ktorý nás včera zlý ekonóm nabádal ignorovať. Dlhodobé dôsledky niektorých hospodárskych politík sa môžu prejaviť v priebehu niekoľkých mesiacov. Iné sa nemusia prejaviť ani po niekoľkých rokoch či  desaťročiach. Ale v každom prípade sú tieto dlhodobé dôsledky obsiahnuté v politike tak isto, ako bola sliepka vo vajci, kvet v semene. Z tohto aspektu sa dá celá ekonómia zredukovať na jedinú lekciu a tá lekcia sa dá zredukovať na jedinú vetu:
 

Umenie ekonómie spočíva v pohľade nielen na okamžité, ale aj na dlhšie účinky akéhokoľvek činu alebo politiky, spočíva v sledovaní dôsledkov tejto politiky nielen pre jednu skupinu, ale pre všetky skupiny.

Deväť desatín ekonomických omylov, ktoré v dnešnom svete spôsobujú také hrozné škody, je výsledkom ignorovania tejto lekcie. Možný je aj opačný omyl. Pri zvažovaní politiky by sme sa nemali sústrediť  len na jej dlhodobé výsledky pre komunitu ako celok. Toto je chyba, ktorú často robia klasickí ekonómovia. Vyústilo to do určitej bezcitnosti voči osudu skupín, ktoré boli bezprostredne zranené politikou alebo vývojom, ktorý sa ukázal byť prínosom pre čistú bilanciu a z dlhodobého hľadiska. Ale túto chybu dnes robí pomerne málo ľudí a tých pár sú hlavne profesionálni ekonómovia. 

„Noví“ ekonómovia si lichotia, že ide o veľký, takmer revolučný pokrok oproti metódam „klasických“ či „ortodoxných“ ekonómov, pretože tí prví berú do úvahy krátkodobé efekty, ktoré druhí často ignorujú. Ale ignorujúc dlhodobé účinky, robia oveľa závažnejšiu chybu. Prehliadajú lesy pri precíznom a drobnom skúmaní konkrétnych stromov. Ich metódy a závery sú často hlboko reakčné. Niekedy sú až sami prekvapení, no v skutočnosti padnú do všetkých prastarých chýb, ktorých sa klasickí ekonómovia, ako sme dúfali, raz navždy zbavili.

Často sa smutne poznamenáva, že zlí ekonómovia prezentujú svoje chyby verejnosti lepšie ako dobrí ekonómovia svoje pravdy. Že demagógovia môžu byť pri predkladaní ekonomických nezmyslov vierohodnejší ako čestní muži, ktorí sa snažia ukázať, čo je na tom zlé. Dôvodom je, že demagógovia a zlí ekonómovia prezentujú polopravdy. Hovoria len o bezprostrednom účinku navrhovanej politiky alebo jej účinku na jednu skupinu, pretože zvážiť všetky hlavné účinky navrhovaného kurzu na každého si často vyžaduje dlhý, komplikovaný a nudný reťazec uvažovania. Pre väčšinu publika je ťažké sledovať tento reťazec úvah a čoskoro sa začne nudiť a byť nepozorný. Zlí ekonómovia racionalizujú túto intelektuálnu slabosť a lenivosť tým, že uisťujú publikum, že sa nemusí ani pokúšať riadiť sa úvahou alebo ju posudzovať podľa jej kvalít, pretože je to len „klasicizmus“ alebo „laissez faire“ alebo „kapitalistická apologetika“ alebo akýkoľvek iný výraz. 

Aby sme nezostali v rovine abstraktnej pri popisovaní povahy omylov, skúsme si ilustrovať príkladmi. Prostredníctvom týchto príkladov sa môžeme posunúť od najzákladnejších problémov v ekonómii k tým najzložitejším a najťažším. Prostredníctvom nich sa môžeme naučiť odhaliť a vyhnúť sa najskôr najhrubším a najhmatateľnejším omylom a nakoniec niektorým z najdômyselnejších a nepolapiteľných. 



Použijeme najjednoduchšiu možnú ilustráciu, rozbitú tabuľu skla. Mladý chuligán hodil kameň do okna pekárne. Predavač zúrivo vybehne na ulicu, ale chlapec už vzal nohy na plecia. Zhromaždí sa dav, ktorí cíti potrebu rozvinúť filozofickú úvahu. Viacerí takmer s istotou pripomenú, že nešťastie má napokon aj svoju svetlú stránku. Niektorému sklenárovi to urobí biznis. Keď o tom začnú premýšľať, upresnia to. Koľko stojí nová tabuľa skla? Päťdesiat eur? To bude poriadna suma. Ale ak by sa okná nikdy nerozbíjali, čo by sa stalo so sklenárstvami? Potom sa to už rozvíja ďalej. Sklenár bude mať 50 eur, ktoré môže minúť u iných obchodníkov, a títo budú mať zase o 50 eur viac, ktoré môžu minúť u ďalších obchodníkov, a tak donekonečna. Rozbité okno bude naďalej poskytovať peniaze a zamestnanosť v stále sa rozširujúcich kruhoch. Logický záver z toho všetkého by bol, keby to záležalo na rozhodnutí davu, že ten mladý nezbedník vlastne ani zďaleka nie je verejnou hrozbou, ale verejným dobrodincom.

Teraz sa pozrime na celú vec ešte raz. Dav má aspoň v prvom závere pravdu. Tento malý vandalský čin bude v prvom rade znamenať pre niektorého sklenára viac peňazí. Sklenár nebude o nič nešťastnejší, keď sa dozvie o incidente, ako hrobár, keď sa dozvie o úmrtí. Avšak pekár príde o 50 eur,  ktoré plánoval minúť na nový oblek. Pretože musel vymeniť sklo na okne, bude musieť oželieť oblek (alebo nejaký ekvivalent potreby alebo luxusu). Namiesto okna a 50 eur má teraz len okno. Alebo, keďže si plánoval kúpiť oblek, namiesto toho, aby mal okno aj oblek, musel sa uspokojiť s oknom a zostať bez obleku. Ak ho považujeme za súčasť komunity, komunita stratila nový oblek, ktorý by inak mohol vzniknúť, a je o to chudobnejšia.

Sklárov zisk podnikania je skrátka len krajčírova strata podnikania. Nevzniklo žiadne nové pracovné miesto. Ľudia v dave brali do úvahy len na dve strany transakcie, pekára a sklenára. Zabudli na potenciálnu zainteresovanú tretiu stranu, krajčíra. Zabudli naňho práve preto, že teraz nevstúpi na scénu. Nové okno uvidia už nasledujúci deň alebo za dva dni. Oblek ale nikdy neuvidia, práve preto, že sa nikdy nevyrobí. Vidia len to, čo je okamžite viditeľné.

S rozbitým oknom sme dospeli k elementárnemu omylu. Niekto by si pomyslel, že by sa tomu mohol chvíľke premýšľania vyhnúť. Avšak klam rozbitého okna pod stovkou prestrojení je najtrvalejší v histórii ekonómie. Teraz je rozšírenejší než kedykoľvek v minulosti. Rôznymi spôsobmi sa rozširujú výhody ničenia. Hoci niektorí šíritelia tejto polopravdy by nikdy nepovedali, že z malých skutkov ničenia vznikajú čisté výhody, avšak v obrovských skutkoch ničenia vidia takmer nekonečné výhody. Hovoria nám, o koľko sme na tom ekonomicky lepšie vo vojne ako v mieri. Vidia „zázraky výroby“, ktorých dosiahnutie si vyžaduje vojnu. A vidia povojnový svet, ktorý určite prosperuje vďaka obrovskému „nahromadenému“ alebo „odkladanému“ dopytu. Je to len náš starý priateľ, klam rozbitého okna, v novom šate a pribratý na nepoznanie.