Zamestnanosť nie je kľúčom k ekonomickému rastu

Kľúčovou hnacou silou ekonomického rastu nie je stav trhu práce ako takého. Znižovanie  nezamestnanosti bez riešenia otázky úspor nezvýši hospodársky rast. Práve úspory sú kľúčové pri rozširovaní a skvalitňovaní výrobnej štruktúry. S rozšírenou a posilnenou výrobnou štruktúrou možno zabezpečiť silnejší ekonomický rast.

Z fondu úspor sa financuje zlepšenie a rozšírenie infraštruktúry. Vylepšená a rozšírená infraštruktúra umožňuje zvýšiť produkciu konečného tovaru a služieb potrebných na udržanie a podporu života a blahobytu jednotlivcov. Ak by bola zamestnanosť hnacím faktorom ekonomického rastu, potom by dávalo veľký zmysel čo najskôr odstrániť nezamestnanosť vytvorením najrôznejších programov zamestnanosti. Tvorcovia politík by sa napríklad mohli riadiť radami Johna Maynarda Keynesa a zamestnať jednotlivcov pri aktivačných prácach. Keďže vláda nie je entitou vytvárajúcou bohatstvo, aby mohla financovať programy zamestnanosti, musela by odkloniť bohatstvo od tvorcov bohatstva k rôznym jednotlivcom, ktorí budú zamestnaní vo vládnych programoch zamestnanosti. K tomuto odklonu bohatstva spravidla dôjde buď prostredníctvom rôznych daní a odvodov, alebo prostredníctvom peňažného čerpania.

Politika odklonu bohatstva vedie k vyčerpaniu zásoby úspor. Zamestnávanie jednotlivcov v rôznych činnostiach, ktoré nevytvárajú bohatstvo, ktoré si vyžadujú transfery bohatstva z činností generujúcich bohatstvo, podkopáva tvorcov bohatstva. To následne oslabuje proces vytvárania bohatstva a následne podkopáva vyhliadky na skutočný ekonomický rast.

Nezamestnanosť ako taká sa dá pomerne jednoducho znižovať oslobodením trhu práce od manipulácií zo strany vlády. Na nerušenom trhu práce si každý jednotlivec, ktorý chce pracovať, bude môcť nájsť prácu za bežnú mzdu pre jeho konkrétne zručnosti. Je zrejmé, že ak jednotlivec požaduje plat nesúvisiaci s trhom a nie je pripravený presťahovať sa na iné miesta, nie je zaručené, že si nájde prácu. Voľný trh práce časom zabezpečí, že každý jednotlivec zarába v súlade s hodnotou produktu, ktorý vytvoril. Akákoľvek odchýlka od hodnoty jeho príspevku uvádza do pohybu korekčné konkurenčné sily.

V konečnom dôsledku pre blaho jednotlivcov nie je dôležité to, že sú zamestnaní, ale ich kúpna sila, pokiaľ ide o tovary a služby, na ktoré zarábajú. Zárobková sila jednotlivcov, ak sú všetky ostatné veci nezmenené, závisí od infraštruktúry, ktorú prevádzkujú. Čím lepšia infraštruktúra, tým väčší výkon môže jednotlivec generovať. Vyšší výkon znamená, že pracovník môže získať vyššiu mzdu. 

Menové pumpovanie centrálnou bankou, ktoré má údajne pomôcť pracovníkom zlepšiť ich životnú úroveň, dosahuje presný opak. Uvoľnená menová politika podkopáva fond úspor. To zase oslabuje schopnosť tvorcov bohatstva zlepšovať infraštruktúru. Výsledkom je, že produktivita pracovníkov sa dostáva pod tlak a ich schopnosť dosiahnuť na vyššie mzdy sa oslabuje.

Okrem toho uvoľnená menová politika s časovým oneskorením zvyšuje ceny tovarov a služieb, čím narúša kúpnu silu zárobkov pracovníkov.

Zvyšuje rast miezd ceny tovaru?
Niektorí ekonómovia sú toho názoru, že v súčasnosti pozorované zrýchlenie dynamiky indexu spotrebiteľských cien (CPI) je reakciou na zvýšenie dynamiky miezd jednotlivcov. Zdá sa, že viditeľná korelácia medzi ročným tempom rastu CPI a ročným tempom rastu miezd oneskorením o štyri mesiace podporuje názor, že mzdy sú dôležitou hybnou silou hybnosti CPI. Ale štatistické korelácie môžu tento jav len popísať, nie vysvetliť. Aby sme to vysvetlili, musíme stanoviť definíciu toho, čo sú ceny a mzdy.

Cena tovaru a cena práce je suma peňazí zaplatená za jednotku tovaru a za hodinu práce. Ak sú všetky ostatné veci nezmenené, zvýšenie peňažnej zásoby znamená, že jednotlivci môžu minúť viac peňazí za tovary a služby. To znamená zvýšenie cien tovarov a rast miezd. Na vytvorenie základu pre nízku cenovú infláciu sa teda nevyžaduje zníženie miezd pracovníkov, ale to, aby centrálna banka upustila od svojej uvoľnenej menovej politiky. 



Koľko stojí znižovanie nezamestnanosti?
Keď sa ekonomika dostane do recesie a miera nezamestnanosti začne rásť, väčšina komentátorov zastáva názor, že je povinnosťou vlády a centrálnej banky zakročiť proti nej. Niektorí komentátori sú toho názoru, že zníženie nezamestnanosti bude bezplatné, keďže nezamestnaní jednotlivci sú nečinní. Podľa Paula Krugmana, ak zaradíte 100 000 nezamestnaných do pracovného procesu, aby kopali kanály, nespôsobí to, že by ste týchto 100 000 pracovníkov vzali od iných dobrých vecí, ktoré by mohli robiť. Dáte im prácu, inak by nerobili nič. 

Ako sa však dá financovať znižovanie nezamestnanosti? Kto za to zaplatí? Krugman a iní komentátori sú toho názoru, že financovanie môže centrálna banka ľahko zabezpečiť pomocou tlačiarenských strojov. 

Opäť, na rozdiel od Krugmana a iných komentátorov, financovanie nie je o peniazoch ako takých, ale o úsporách, čo je množstvo vyrobeného spotrebného tovaru mínus spotreba týchto tovarov ich vlastníkmi. Na udržanie života a blahobytu ľudia potrebujú tovar a služby, nie peniaze ako také. Peniaze pomáhajú len uľahčovať obchod, nevytvárajú žiadne skutočné veci.

Umelé vytváranie pracovných miest, ako je kopanie kanálov, nebude zadarmo. Rôzni jednotlivci zamestnaní v projektoch, ktoré nevytvárajú bohatstvo, musia byť zaplatení. Keďže vláda neprodukuje žiadne bohatstvo, očividne nemôže šetriť, a preto nemôže financovať žiadnu činnosť. Preto, aby sa vláda zapojila do týchto aktivít, musí odkloniť financovanie (úspory) od tvorcov bohatstva. Rôzne vládne projekty, ktoré sú zamerané na umelé zvýšenie zamestnanosti, odvádzajú úspory od tvorcov bohatstva do rôznych vládnych programov. V tomto procese to podkopáva schopnosť tvorcov bohatstva posilňovať ekonomiku. Podobne mylný je aj názor, že cenovú infláciu poháňa rast miezd. Nie, na zastavenie zrýchlenia cenovej inflácie je potrebné, aby centrálna banka ukončila svoju uvoľnenú menovú politiku.