Ekonómia a povinné očkovanie 

Z ekonomického hľadiska je nákaza totožná so znečistením. Továreň vypúšťajúca znečisťujúce látky do ovzdušia sa nelíši od nakazeného človeka, ktorý šíri chorobu vo verejnom priestore. Niekto by mohol namietať, že majiteľ továrne vedome chrlí znečistenie, zatiaľ čo človek si nemusí byť vedomý, že je nákazlivý. Tento rozdiel vinu zmierňuje, ale neodstraňuje ju. Majiteľ čerpacej stanice, ktorý prijme príslušné opatrenia pri zakopávaní a údržbe podzemných zásobníkov, je zodpovedný za škody spôsobené iným, ak tieto nádrže prepúšťajú. Či si je majiteľ vedomý toho, že nádrže netesnia, je nepodstatné.

Továrenské znečisťujúce látky a unikajúci pohonné látky vytvárajú negatívne externality, škody spôsobené iným. Pre ekonómov sú negatívne externality vážnym problémom, pretože na voľnom trhu podporujú nadprodukciu vecí, ktoré externalitu vytvárajú. Povolením, aby sa pri frakovaní mohli znečisťovať zásobárne podzemných vôd, by sa na voľný trh dostalo viac frakovania, ako je spoločensky optimálne, pretože spoločnosti by nemuseli platiť za znečistenie vôd.

Dokonca aj najoddanejší ekonómovia voľného trhu súhlasia s tým, že vládne zásahy na trhoch môžu byť prospešné, keď zásahy korigujú negatívne externality. Nariadenia o hluku môžu napríklad zabrániť tomu, aby si susedia navzájom vytvárali náklady na vysoký hluk. Zákazy fajčenia môžu fajčiarom zabrániť, aby pasívnym fajčením ohrozovali nefajčiarov. Uhlíkové dane môžu odradiť výrobcov od vypúšťania skleníkových plynov.

Nariadenia zamerané na nápravu externalít však môžu situáciu zhoršiť, ak sa tieto predpisy uplatňujú nesprávne. Napríklad, aby sa znížila negatívna externalita znečistenia ovzdušia automobilmi, Mexico City obmedzilo dni, počas ktorých mohli ľudia sadnúť za volant. V reakcii na to ľudia upravili svoje správanie tak, že si kúpili ďalšie auto, aby mohli jazdiť počas dní, keď im to v ich primárnych autách umožnené nebolo. Alebo si brali taxíky, ktoré boli menej ekologické ako priemerné auto. Výsledkom bolo, že znečistenie automobilmi sa nezmenilo. V kombinácii s reakciami ľudí nemalo nariadenie, ktorého cieľom bolo znížiť znečistenie, žiaden účinok.



Aj keď nie všetky vládne intervencie môžu adekvátne riešiť negatívnu externalitu, otázka najlepšieho druhu vládnej intervencie je oddelená od otázky, či má vláda vôbec zasiahnuť. V prípade negatívnych externalít je zásah vlády často opodstatnený, vyžaduje si to zachovanie vlastníckych práv. Keď jedna osoba uvalí náklady na druhú, prvá osoba poruší vlastnícke práva druhej osoby. Ochrana vlastníckych práv je taká zásadná pre právny štát, že ak v takomto prípade nie je zásah vlády opodstatnený, tak potom by už asi nemala zasahovať nikdy. Akú formu by však mala zvoliť?

Post hoc intervencia (vládny krok po vzniku škody) je vhodná, keď je možné nahradiť škodu. Najjednoduchší spôsob, ako to vyriešiť, je prostredníctvom systému, v ktorom vláda prinúti žalovaného, aby zaplatil žalobcovi náhradu. Čo však v prípade, že škodu nemožno vymôcť? Napríklad, čo ak obžalovaný spôsobí škodu vo výške 10 miliónov, ale nemá žiadne poistenie a je nepravdepodobné, že by niekedy získal dostatok peňazí na zaplatenie náhrady? V takom prípade môže byť vhodný apriórny zásah (vládny zásah predtým, ako dôjde k ujme). Toto je presne riešenie, ktoré sa uplatňuje v zákone o cestnej premávke. Opitý vodič, ktorý zabije človeka, spôsobil nenahraditeľné náklady. Neexistuje žiadne množstvo peňazí, ktoré môže vodič zaplatiť, aby odškodnil rodinu obete za škodu, ktorú jej spôsobil. Riešením je, urobiť zo šoférovania pod vplyvom alkoholu trestný čin, aj keď vodič nikomu neublíži. Vláda zasahuje skôr, ako môže dôjsť k ujme, aby sa znížila pravdepodobnosť, že vodič spôsobí nenapraviteľnú škodu.

Tým sa dostávame k povinnému očkovaniu. Ak ujma, ktorú môže nákazlivá osoba spôsobiť inej, predstavuje nenahraditeľné náklady, potom je vhodné, aby vládna intervencia nastala ex ante – skôr, ako k ujme dôjde. Možnou formou intervencie je požadovať, aby ľudia, ktorí sa pohybujú na verejnosti, boli očkovaní. V tomto sa ale ekonomický argument končí. Či a o koľko zvyšuje nákazlivá osoba pravdepodobnosť úmrtnosti ostatných, či sa táto pravdepodobnosť líši podľa osoby a okolností, do akej miery vakcína túto pravdepodobnosť zmierňuje a aké škody môže vakcína spôsobiť očkovanej osobe, to všetko sú dôležité otázky presahujúce rámec ekonómie.

To, čo nám ekonómia jasne hovorí, je, že otázka, či by vakcína mala byť povinná, sa vo svojej podstate krúti okolo vlastníckych práv. Ak je účinkom vakcíny ochrana človeka pred ostatnými, ktorí môžu prechovávať nákazu, potom je právom danej osoby rozhodnúť sa, či sa dá zaočkovať. Na druhej strane, ak je cieľom chrániť ostatných pred osobou, ktorá môže prechovávať nákazu, potom je právom iných vyžadovať, aby bola osoba očkovaná.

Autorom je Antony Davies, docentom ekonómie na Duquesne University. Bol finančným riaditeľom spoločnosti Parabon Computation a založil niekoľko technologických spoločností.