Kto sú ruskí oligarchovia a prečo sa tak rýchlo neobrátia chrbtom Putinovi 

Svet sa v sankciách proti Rusku začal vážnejšie zaoberať oligarchami. Hľadajú sa nové spôsoby, ako potrestať Vladimíra Putina a tých za vedenie vojny na Ukrajine. Šéf Bieleho domu vo svojom prejave poukázal na bohatých oligarchov a sľúbil, že im „zabaví jachty, luxusné byty, súkromné lietadlá“. Že si príde po ich „nespravodlivé zisky“. V Spojenom kráľovstve sa k deviatim ďalším oligarchom, ktorí boli osobne sankcionovaní za inváziu, najnovšie pridali ďalší dvaja bohatí Rusi. Kto sú títo ľudia a čo vlastne v ruskom kontexte znamená byť oligarchom?

Ide o ultrabohaté podnikateľské elity s neúmernou politickou mocou. Objavili sa v dvoch odlišných vlnách.

Prvá skupina vzišla z privatizácie v 90-tych rokoch minulého storočia, najmä z hotovostných predajov najväčších štátnych podnikov po roku 1995. Tento proces bol poznačený výraznou korupciou, ktorá vyvrcholila neslávne známou schémou „ pôžičky na akcie “, ktorá previedla podiely v 12-tich veľkých spoločnostiach s nerastnými surovinami od vlády, aby majetok prisúdili magnátom výmenou za pôžičky určené na podporu štátneho rozpočtu.
Vláda úmyselne nesplácala svoje pôžičky, čo umožnilo veriteľom – budúcim oligarchom – vydražiť podiely v obrovských spoločnostiach ako Jukos, Lukoil a Norilsk Nickel, zvyčajne pre seba. V podstate sa zdalo, že vláda vtedajšieho prezidenta Borisa Jeľcina obohatila malú skupinu magnátov predajom najcennejších častí sovietskej ekonomiky s výraznou zľavou.

Po nástupe Putina k moci v roku 2000 prišiel rad na druhú vlnu oligarchov prostredníctvom štátnych zákaziek. Súkromní dodávatelia v mnohých sektoroch, ako je infraštruktúra, obrana a zdravotníctvo,  predražili zákazky mnohonásobne vyššie ako je trhová cena, čím sa zainteresovaným štátnym úradníkom dokázali ponúknuť štedré provízie. Putin tak obohatil novú légiu oligarchov, ktorí mu vďačili za svoje obrovské majetky.



V 90. rokoch mali oligarchovia v Kremli navrch a dokonca mohli aj občas diktovať politiku. Za Jeľcina viacerí oligarchovia prevzali formálne pozície vo vláde, pričom vymieňali hotovosť, ktorá sa nosila do Kremľa, za politickú priazeň. 

Ale po roku 2000 chcel Putin zmeniť politický systém. V podstate navrhol dohodu, že oligarchovia by zostali mimo politiky a Kremeľ by sa neplietol do ich podnikania a ich často nelegitímne zisky by nevšímal. Okrem toho, sklamanie verejnosti z privatizácie v 90. rokoch umožnilo jej čiastočný návrat. Putinov Kremeľ vyvinul politický tlak na oligarchov v strategických odvetviach, ako sú médiá a prírodné zdroje, aby predali kontrolné podiely späť štátu. Putin tiež schválil zákony, ktoré zvýhodňovali takzvané štátne korporácie. Tieto kroky zabezpečili Kremľu kontrolu nad ekonomikou. A nad oligarchami.

Dnes vynikajú svojou blízkosťou k moci tri typy oligarchov.

V prvom rade sú to Putinovi priatelia, ktorí sú s prezidentom osobne prepojení. Mnohí z Putinových blízkych priateľov, najmä tí z jeho čias v Petrohrade a KGB, zažili raketový vzostup k extrémnemu bohatstvu. Medzi niekoľkých Putinovi najbližších oligarchov, priateľov z Petrohradu, patrí napríklad Jurij Kovaľčuk, často označovaný za Putinovho „osobného bankára.“ Alebo Gennadij Timčenko, ktorého kľúčovým aktívom je spoločnosť Gunvor obchodujúca s energiou, či bratia Arkady a Boris Rotenbergovci, ktorí vlastnia najväčšie stavebné firmy so zákazkami v sektore energetiky, či plynovodov. Všetci menovaní sú na sankčnom zozname. 

Do druhej skupiny patria vysokopostavení vodcovia ruských bezpečnostných služieb, polície a armády, známi ako „siloviki.“ Títo ľudia rovnako dobre využili svoje konexie na hromadenie extrémneho osobného bohatstva. Niektorí z týchto takzvaných „silovarchov“ sú bývalí spravodajskí dôstojníci KGB a teraz FSB, ktorí závistlivo sledovali, akú moc a bohatstvo získali oligarchovia z Jeľcinovej éry. Oni to dokázali za Putina. Muž, o ktorom sa hovorí, že je neformálnym vodcom siloviki, je Igor Sečin, predseda ropného gigantu Rosnefť, ktorý je všeobecne považovaný za druhého najmocnejšieho človeka v Rusku.



Napokon, najväčší počet ruských oligarchov tvoria outsideri bez osobných prepojení na Putina, armádu alebo FSB. Niektorí súčasní outsideri sú skutočne oligarchovia z 90. rokov. Zatiaľ čo Putin po nástupe k moci selektívne rozdrvil politicky nepohodlných oligarchov, nesnažil sa systematicky „eliminovať oligarchov ako triedu “, ako to sľúbil počas svojej počiatočnej predvolebnej kampane. Napríklad oligarchovia ako Vladimir Potanin a Oleg Deripaska, ktorí nahromadili svoje bohatstvo v 90. rokoch, sa dnes pravidelne objavujú v zoznamoch najbohatších Rusov.

Treba však pripomenúť, že bez ohľadu na typ, pomohli všetci oligarchovia Putinovi zostať pri moci prostredníctvom svojho politického súhlasu a ekonomickej podpory domácich iniciatív Kremľa.

Vedecká práca Oligarchovia a korupcia v Putinovom Rusku: Hrady z piesku a geopolitické dobrovoľníctvo, poukazuje na prípady, v ktorých oligarchovia využili svoje bohatstvo v podobe pracovných miest, pôžičiek alebo darov, na ovplyvňovanie politikov v iných krajinách. Napríklad v roku 2014 ruská banka FCRB požičala 9,4 milióna eur populistickej protieurópskej strane Marine Le Penovej vo Francúzsku, čím vytvorila politický dlh voči Rusku. A v roku 2016 zaplatil Lukoil, druhá najväčšia ruská ropná spoločnosť, vládnu pokutu 1,4 milióna dolárov za Martina Nejedlého, kľúčového poradcu českého prezidenta v roku 2016, čo Nejedlému umožnilo udržať si vplyvnú pozíciu. To pomohlo urobiť z českého prezidenta Miloša Zemana „jedného z najhorlivejších sympatizantov Kremľa spomedzi európskych lídrov“.



Zdá sa, že niektorí oligarchovia iniciujú takéto geopoliticky významné transakcie dobrovoľne, aby vytvorili vzťah s Kremľom. Je ťažké stanoviť priame kauzálne súvislosti medzi tým, čo vedci označujú za „geopolitickým dobrovoľníctvo“ oligarchov a prokremeľskou politikou ich príjemcov. Existujú však silné neoficiálne dôkazy, že financovanie oligarchov uľahčuje prijatie proputinovských pozícií v krajinách za hranicami Ruska. 

Okrem toho výskum o utajovaní korporátnej politickej aktivity naznačuje, že využívanie zdanlivo nepolitických sprostredkovateľov, akými sú súkromné spoločnosti, je kľúčovou stratégiou, prostredníctvom ktorej môžu organizácie ako Kremeľ skrývať svoju politickú aktivitu.

To nás privádza k najdôležitejšej otázke v mysliach mnohých ľudí: keďže sankcie decimujú bohatstvo oligarchov, mohlo by ich to prinútiť opustiť Putina alebo zmeniť priebeh vojny?

Niektorí oligarchovia už vystupujú proti vojne, ako napríklad predseda skupiny Alfa Michail Fridman či magnát Oleg Deripaska, obaja už sankcionovaní Západom. Lukoil tiež vyzval na ukončenie vojny. Hoci Lukoil v súčasnosti nepodlieha priamym sankciám, obchodníci s ropou sa už v očakávaní vyhýbajú jeho produktom.

Ostáva len veriť, že budeme svedkami čoraz hlasnejšieho odporu voči vojne zo strany oligarchov. Prinajmenšom pravdepodobne výrazne opadne ich ochota robiť špinavú prácu Kremľa pokusmi o ovplyvňovanie západných politikov.

Ale existujú dve zásadné hranice ich vplyvu a schopnosti ovplyvniť Putinovo správanie.

Prvou je spolupráca. V ruskom „kapitalizme “ sa títo miliardári väčšinou snažili prevalcovať svojich rivalov vo vládnej štedrosti. Modus operandi oligarchov je individuálne prežitie s ohľadom na Kremeľ, nie obrana spoločných záujmov, ako je zrušenie sankcií. Kremeľ zasa prisľúbil štátnu podporu sankcionovaným spoločnostiam, najmä v bankovom sektore.

A čo je dôležitejšie, sú to zbrane, nie peniaze, ktoré dnes v Kremli hovoria najhlasnejšie. Pokiaľ si Putin zachová kontrolu nad silovikmi – súčasnými a bývalými vojenskými a spravodajskými dôstojníkmi blízkymi Putinovi – ostatní oligarchovia asi zostanú len rukojemníkmi jeho režimu. Je pravdepodobnejšie, že generáli ovplyvnia Putina a nie oligarchovia. A ekonomický kolaps môže byť ešte presvedčivejší.