Sankcie väčšinou ubližujú obyčajným ľuďom

Padlo rozhodnutie o odrezaním veľkej časti ruského obchodu a ruských financií z medzinárodných trhov. Moody's a S&P global znížili úverový rating Ruska. USA zmrazili ruské rezervy a odrezali mnohé ruské banky od SWIFT, medzinárodného bankového komunikačného systému. Európa plánuje veľké škrty v nákupoch zemného plynu z Ruska. USA uvažujú o zastavení všetkých nákupov ruskej ropy. 

Dopad bol vidieť okamžite. Rubeľ klesol na rekordné minimum voči doláru. Rusku prvýkrát za viac ako storočie hrozí, že nesplatí svoje zahraničné dlhy. Objavujú sa mnohé sankcie zamerané len na niektorých bohatých Rusov, ale tieto kroky výrazne zvyšujú vnímanie geopolitického rizika pre každého, kto by chcel peniaze vložiť do ruských investícií alebo investícií spojených s Ruskom. To znamená, že mnohí investori a korporácie „dobrovoľne“ obmedzia svoje aktivity v Rusku, aby znížili riziko. Ale zároveň aj z dôvodu, že si myslia, že by sa aj oni mohli stať terčom ďalšej akcie. Rastie aj tlak na nižších úrovniach. Korporácie ako Coca-Cola a Mcdonald's majú zatvoriť svoje prevádzky a prepustiť všetkých svojich zamestnancov v Rusku. McDonald's na území Ruska prevádzkoval celkovo 850 reštaurácií z ktorých 84 % vlastnila samotná firma. Prácu vďaka firme malo v Rusku 62-tisíc ľudí, svojich zamestnancov zatiaľ bude aj naďalej vyplácať. Dôvodom je samozrejme predstava obnovenia prevádzky. Coca-Cola generovala na Ukrajine a v Rusku cca 1-2 % svojho globálneho prevádzkového výsledku.

Odchod takýchto firiem preto znamená skutočný pokles celkových investícií v Rusku ďaleko za hranicami niektorých ruských bánk a oligarchov. 



Sankcie postihnú aj obyčajných Rusov, ich kúpna sila, príjmy a zamestnanosť budú výrazne ovplyvnené a mnohí to pocítia vážnejšie na životnej úrovni. Postihnutá bude aj ruská vládnuca trieda, ale keďže žije z oveľa viac, než je životné minimum, celkovo sa im bude dariť oveľa lepšie. 

A napriek tomu, ak sa pozrieme do histórie, sankcie nemusia byť fungujúcim nástrojom, ktorý pomôže dostať ruskú armádu z Ukrajiny. Ani na dosiahnutie zmeny režimu v Rusku. 

Pointa sankcií je, aby obyvateľstvo dlhšie trpelo a „ľud“ sa vzbúril proti vládnucemu režimu. Aby prinútil ukončiť politiku, ktorú režimy ukladajúce sankcie považujú za nežiaduce. V mnohých prípadoch je stanoveným cieľom zmena režimu. Je to v podstate rovnaká filozofia, za ktorou stoja spojenecké snahy bombardovať nemeckých civilistov počas druhej svetovej vojny. Predpokladalo sa, že bombardovanie bude mať vplyv na civilistov a povedie k domácim požiadavkám, aby sa Berlín vzdal. 

Ekonomické sankcie sú, samozrejme, menej opovrhnutiahodné ako bombardéry zamerané na civilistov, ale sú tiež pravdepodobne menej účinné. Namiesto presvedčenia domáceho obyvateľstva, aby opustilo od svojho režimu, zahraničné útoky na civilistov, či už vojenské alebo ekonomické, často spôsobujú, že sa u domáceho obyvateľstva zdvojnásobí odpor voči cudzím mocnostiam. 

Pokiaľ ide o ekonomické sankcie, existuje niekoľko dôvodov, prečo sankcie nedosahujú stanovené ciele. 

Po prvé, sankcie zlyhajú, pokiaľ nedôjde k takmer univerzálnej spolupráci s inými štátmi. Napríklad sankcie vedené USA proti Iránu boli úspešné, pretože na nich spolupracovalo veľké množstvo kľúčových obchodných štátov. O americkom embargu na Kubu sa to povedať nedá. A situácia s ruskými sankciami bude pravdepodobne niekde medzi Kubou a Iránom. Zatiaľ čo niekoľko kľúčových západných štátov, ako sú USA a Spojené kráľovstvo, zaujalo tvrdý postoj voči

Rusku, mnohé ďalšie veľké štáty sa zdráhajú uvaliť podobné sankcie. Veľká časť Európy nemôže uspokojiť svoje energetické potreby bez toho, aby najskôr neprebehli časovo náročné zmeny v energetickej politike a priemyselnej výrobe. Viaceré kľúčové stredne veľké štáty sa tiež vyhýbali tvrdej línii sankcií. India napríklad odmietla zrušiť dohodu o zbraniach s Ruskom. Mexiko vyhlásilo, že neuvalí sankcie, a  Brazília tvrdí, že uprednostní neutrálny postoj. 

Najdôležitejšie je, že Čína na zavedení sankcií nespolupracovala a môže z toho ťažiť. Hoci ešte otvorene nepriznala úplnú podporu Moskve, zdržala sa hlasovania OSN odsudzujúceho ruskú inváziu na Ukrajinu. To je pravdepodobne menej, ako Moskva dúfala, ale Rusko sa pravdepodobne môže spoľahnúť na Čínu ako na ochotného kupca ruskej ropy a iných surovín. Koniec koncov, Čína  nespolupracovala na v prípade sankcií voči Iránu a bola významným nákupcom iránskej ropy. Číňania pravdepodobne uzavrú podobné dohody s Ruskom. Navyše, ak Rusko čelí obmedzenému počtu kupcov ropy, umožňuje to Pekingu väčší vplyv pri získavaní ruských surovín so zľavou. 

Pokiaľ bude Rusko môcť pokračovať v obchodovaní s veľkými štátmi, ako je Čína, Mexiko, Brazília a možno aj India, nebude čeliť takej izolácii, ako dúfajú USA.

Druhým dôvodom, prečo sankcie zlyhávajú, je nacionalizmus. Sila jednoty má tendenciu prinútiť sankcionované obyvateľstvo, aby podporilo režim, keď sa dostáva do ohrozenia. Dokonca aj v nekrízových situáciách môže byť nacionalizmus všeobecným zdrojom sily štátu, je to nesmierne silná politická ideológia. Liberalizmus a nacionalizmus môžu koexistovať, ale v prípade stretu, nacionalizmus takmer vždy zvíťazí. To znamená, že v krízových situáciách sa dá očakávať, že aj nespokojní liberálni reformátori ustúpia nacionalistickým impulzom pred liberálnymi, čím sa ešte viac posilní národný odpor voči sankciám uvaleným zvonka. Podobne americké sankcie nepovzbudili proamerické alebo protirežimné snahy na Kube, v Iráne, Severnej Kórei, Venezuele alebo v akomkoľvek inom štáte, kde sa USA snažili prostredníctvom sankcií dosiahnuť vnútropolitickú zmenu. 

Nájdu sa samozrejme aj prípady, kedy sankcie fungujú. Napríklad Irak a Srbsko, ale tu sa ekonomické sankcie doplnili ohromnou vojenskou silou alebo jej pravdepodobnou hrozbou. Netreba dodávať, že ide o veľmi špecifický typ sankcie a nemá veľa spoločného s konfliktom s jadrovou mocnosťou, akou je Rusko.  

Sankcie ale zostávajú populárne, pretože upokojujú voličov, ktorí trvajú na tom, že musíme „niečo urobiť“, a vládni úradníci sa viac než radi zapájajú do politík, ktoré posilňujú štátnu moc a môžu byť použité na odmeňovanie priateľov režimu. Ale nechať režim „niečo urobiť“ je nebezpečná hra. Ak chcú voliči signalizovať svoj cnostný odpor voči zahraničným nepriateľom, môžu to vyjadriť tým, že budú bojkotovať ich tovar a služby. Ale prijatie ešte väčšej štátnej moci v mene poučenia cudzích režimov má tendenciu poškodiť obyčajných ľudí v mnohých ohľadoch, ktoré len málokto dokáže predvídať.