Nekonečná fraška amerických sankcií proti Rusku

Kremľu sa podarilo udržať ruskú ekonomiku nad vodou od invázie na Ukrajinu. Bude to mať ale širšie dôsledky a to nielen vo vzťahu k Číne.

Okamžitý kolaps rubľa pomohli zvrátiť kroky ruskej centrálnej banky a štátnej pokladnice. Kým prvý z nich takmer zdvojnásobil úrokové sadzby za jedinú noc, druhý začal míňať svoje nahromadené rezervy na vyrovnanie cenovej inflácie, ktorá začala pohlcovať kúpnu silu ruských spotrebiteľov. Hoci Washington a jeho spojenci zablokovali takmer polovicu devízových rezerv, vláda v Moskve použila svoj rekordný prebytok platobnej bilancie na vyrovnanie dočasnej straty.

Zatiaľ čo tento prebytok platobnej bilancie, výsledok predaja ropy a plynu pokračujúci v nižších objemoch, ale vyšších cenách, v čase keď ruský export prudko klesol, zmiernil účinky domácej inflácie, ktorá v súčasnosti dosahuje približne 17 percent, ale nedokázal zabrániť prudkému poklesu v ruskom hospodárskom raste. Pre nasledujúci rok sa očakáva pokles približne o 10 percent.

Vzhľadom na to, že vlády od Washingtonu po Londýn, Varšavu a Vilnius dali jasne najavo, že nie sú za zrušenie týchto sankcií v prípade zastavenia nepriateľských akcií, budúci rast Ruska bude pravdepodobne ďaleko za tým, aký by bol dosiahnutý inak. Bez prístupu k západnému kapitálu a technológiám bude Rusko čoraz viac závislé od Číny, Indie alebo iných rozvojových ekonomík, pokiaľ ide o dovoz, ako aj o krajiny pre vývoz energie, keďže veľká časť Európy sa bude snažiť drasticky znížiť a odstrániť svoju závislosť od ruských uhľovodíkov. Z dlhodobého hľadiska preto niet pochýb o tom, že teraz zavedené sankcie spôsobia, že Rusko bude slabšie a chudobnejšie. Samozrejme, rovnako ako v súčasnosti sú to Rusi, ktorí budú znášať náklady na finančnú vojnu Západu – nie ich vedenie.



Ako zvyčajne sa očakáva, že ľudia z krajín, ktoré sú terčom americkej ekonomickej vojny, budú obviňovať svoju vlastnú vládu a nie Washington za situáciu do akej sa dostali. Že môžu dokonca zvrhnúť Vladimira Putina a privítať Západ! Odhliadnuc od skutočnosti, že od Kuby po Venezuelu, Irán, Irak, Severnú Kóreu a tak ďalej, to nikde nefungovalo,  je veľmi nepravdepodobné, že Rusi budú viniť svoju vládu zo svojich problémov. Samozrejme, ruský ľud nebude vo svojom súčasnom zbedačovaní sám. Politika Washingtonu robí aj normálnych ľudí na celom svete chudobnejšími a slabšími. Zatiaľ čo Európania musia siahnuť na svoje úspory v dôsledku rekordne vysokých cien plynu, ropy a potravín, mnohí v rozvojovom svete doslova hladujú a čakajú na ukončenie vojny na Ukrajine. Ggenerálny tajomník Severoatlantickej aliancie (NATO) Jens Stoltenberg dnes hovorí, že to môže trvať roky.

To, že túto politiku podporovali demokrati aj republikáni, nie je prekvapujúce. Americkí demokrati sú posadnutí nenávisťou k Rusku, pretože nedokážu akceptovať, že Hillary Clintonová nedokázala poraziť Donalda Trumpa, zatiaľ čo republikáni ako Ted Cruz sú oddaní merkantilistickým záujmom –americkí producenti ropy a zemného plynu chcú predávať do Európy. V prvom prípade, aj keď sa Rusko sústredene snažilo zasahovať do volieb, nemalo to žiaden preukázateľný vplyv, čo pripúšťa aj etablovaný The Economist. V druhom prípade sa export plynu a ropy z USA už šplhá k historickým maximám.

Ako demonštráciu svojej schopnosti prinútiť ostatných súhlasiť s jeho politikou a prinútiť svoje vlastné obyvateľstvo, aby znášalo dôsledky, Washington nepochybne uspel vo vyslaní zamýšľaného posolstva do Pekingu cez Taiwan. Hoci Washingtonské zbrojenie globálneho finančného systému nepochybne znepokojilo plánovačov Komunistickej strany Číny. Skutočnosť, že ich vlastné obyvateľstvo by bolo celkom ochotné trpieť za znovuzjednotenie svojej krajiny, ako aj skutočnosť, že mnohé krajiny v rozvojovom svete sa vyhýbali po vzore Západu poskytnúť dostatok dôvodov na pochybnosti o účinnosti hroziacich sankcií ako odstrašujúceho prostriedku v prípade ďalšej, väčšej krízy v Taiwanskom prielive.

Pretože čo dokazuje história neúspechov a masového zbedačovania, ak nie to, že nabudúce to bude iné?

Keby len Karl Marx mal pravdu, keď povedal, že história sa opakuje, najprv ako tragédia, potom ako fraška, parafrázujúc Georga Wilhelma Friedricha Hegela. Namiesto toho sa zdá, že pravdou je, že sme odsúdení na nekonečnú prehliadku frašiek pri neustálom úsilí Washingtonu o preukázateľne neúspešnú a nemorálnu politiku.

Autorom je politológ Joseph Solis-Mullen, absolvent Spring Arbor University a University of Illinois,  postgraduálny študent na oddelení ekonómie na University of Missouri.