Mlčať je zlato: Čo nám chce vlastne odkázať centrálna banka? 

Transparentnosť prináša stabilizačné výhody, málo sa ale hovorí o tom, ako komunikácia ovplyvňuje dôveru občanov v centrálne banky. Dôvera je nevyhnutná pre demokratickú legitimitu, nezávislosť a efektívnosť politiky a čoraz viac motivuje centrálnych bankárov k väčšej komunikácii s verejnosťou. 

Členka Výkonnej rady Isabelle Schnabel v nedávnom rozhovore zdôraznila, že dôvera ľudí v ECB je podmienkou jej úspechu. Z tohto dôvodu sa ECB bude snažiť vysvetliť zložité problémy čo najjednoduchšie. Osloviť publikum jednoduchými slovami sa im však ešte nepodarilo. Vyžadovalo by si to vynaloženie veľkého množstva energie na komunikačné aktivity.

Aj vedci súhlasia, že budovanie dôvery môže byť najdôležitejším cieľom komunikácie centrálnej banky so širokou verejnosťou. Poukazujú však na prísne limity toho, čo možno od tejto komunikácie očakávať. V nedávnej práci skúmali, či prejavy Eurosystému prednesené v období rokov 1999 až 2019 ovplyvnili dôveru laikov v ECB. Celkovo využili odpovede 488 000 občanov eurozóny a 4 462 prejavov.

Dôvera bola do roku 2008 relatívne vysoká a stabilná, no oslabila sa v dôsledku globálnej finančnej krízy, krízy európskeho štátneho dlhu a Brexitu. Ekonomické oživenie vyvolalo vzostup dôvery, ale nikdy nedosiahlo predkrízovú úroveň. Počet prejavov má od roku 2005 stúpajúcu tendenciu a v roku 2017 dosiahol hornú hranicu s približne 400 prejavmi ročne. 



Z modelov vyplýva, že množstvo prejavov znižuje dôveru. To platí pre všetky typy prejavov okrem prejavov predstaviteľov krajín, ktoré vykazujú nestabilné výsledky. Najvýraznejší pokles dôvery vyvolali prejavy prezidentov ECB a členov Výkonnej rady počas globálnej finančnej krízy a európskej krízy štátneho dlhu.

Nárast počtu prejavov za rok neustále znižuje pravdepodobnosť dôvery občanov. Kým 100 prejavov za rok zodpovedá pravdepodobnosti dôverovania približne 70 %, 400 prejavov za rok vedie k poklesu tejto pravdepodobnosti na 47 %. Až 95 % interval spoľahlivosti je veľmi úzky, pretože regresia je založená na veľkom počte pozorovaní (330 879), čo drasticky znižuje štandardné chyby.

V súlade s predchádzajúcimi výsledkami vedci dospeli k záveru, že dôveru ovplyvňujú aj socioekonomické faktory. Dôležité však je, že nemenia hlavné posolstvo. Jednotlivci s vysokou úrovňou vzdelania a vyššími znalosťami o EÚ sú menej náchylní na zníženie dôvery ako ostatní. Celkovo sa však zdá, že viac rečí nakoniec znižuje dôveru aj v prípade vzdelanejších ľudí. 

Svoju úlohu zohrávajú aj makroekonomické podmienky, ktoré však nemenia ani hlavné posolstvo. Rast HDP a čo je zaujímavejšie, vyššia miera menovej politiky, má tendenciu zvyšovať dôveru. Naproti tomu vyššia nezamestnanosť, finančný stres a politická neistota spôsobujú stratu dôvery. Ešte záhadnejšie je, že zvýšenie verejného dlhu tiež znižuje dôveru v ECB, zatiaľ čo inflácia sa ukazuje byť vo väčšine prípadov irelevantná, a to aj napriek veľkému úsiliu ECB zvýšiť jej úroveň. 

To vyvoláva otázku: štekajú centrálne banky nesprávnym smerom? Z porovnania negatívnych reakcií na zvyšovanie verejného dlhu a neutrálnej reakcie na infláciu sa dá usúdiť, že občania sa obávajú verejného dlhu, nie však pre jeho potenciálny vplyv na infláciu. 



Pozitívne je, že prejavy podporujú informovanosť ľudí tým, že zvyšujú počet jednotlivcov, ktorí už počuli o ECB, a tých, ktorí majú vedomosti o EÚ. Tieto výsledky naznačujú, že občania sú vnímaví k prejavom centrálnych bankárov, no reagujú menšou dôverou v centrálnu banku. To je v rozpore s nedávnym výskumom komunikačných a inflačných očakávaní, podľa ktorého očakávania domácností ani firiem príliš nereagujú na vyhlásenia menovej politiky v prostredí s nízkou infláciou. 

Zatiaľ čo dôkazy sú jednoznačné, dôvody, prečo prejavy podkopávajú dôveru verejnosti, nie sú zrejmé. Jednou z možností je zložitosť jazyka používaného centrálnymi bankármi. Vzdelanejší ľudia reagujú na prejavy menej negatívne. Dodatočná analýza však ukazuje, že obchodní manažéri, ktorí pravdepodobne rozumejú technickému žargónu, ktorý používajú centrálne banky, reagujú na ďalšie prejavy negatívnym hodnotením ekonomického vplyvu ECB. Spojenie týchto dvoch výsledkov ukazuje, že zložitosť a sofistikovanosť jazyka použitého v prejave nemôže za celkové zníženie dôvery. 



Ďalším dôvodom môže byť zameranie komunikácie ECB na účastníkov trhu a expertov na menovú politiku, pričom sa zanedbáva úsilie, aby verejnosť chápala politiku centrálnej banky. 

Ďalej to môže byť potreba základného kompromisu medzi väčšou transparentnosťou/komunikáciou doma, ktorá je nevyhnutná pre dôveru, a zosúladením rozdielneho vývoja a názorov v rôznych krajinách, čo môže zmiasť príjemcov správ. Potvrdením tejto hypotézy vedci zistili, že prejavy vplývajú na dôveru tým negatívnejšie, čím sú krajiny eurozóny z hľadiska rastu menej integrované. To je odrazom ťažkostí, ktoré predstavuje nedostatočná konvergencia v rámci krajín pri oslovovaní širokého a heterogénneho publika. 

Iný výklad je, že ECB je využívaná ako obetný baránok pre vývoj, ktorý je mimo jej kompetencie, najmä počas krízových období. Potvrdzuje to skutočnosť, že negatívny efekt prejavov sa prehĺbil počas globálnej finančnej krízy a krízy európskeho štátneho dlhu.

Ďalším alternatívnym výkladom dôkazov je, že budovanie dôvery je zložitý proces, ktorý trvá mnoho rokov, pravdepodobne viac ako 20, najmä keď tvorcovia politiky musia prekonať veľké úseky búrlivých období. 

Prejavy centrálnej banky možno interpretovať ako prejav ich prítomnosti v médiách. To naznačuje, že najpravdepodobnejším a najpriamejším vysvetlením výsledkov je, že čoraz väčšie zverejňovanie informácií – príliš intenzívna prítomnosť centrálnej banky v médiách – predstavuje limity na ich spracovanie. Táto interpretácia sa už dávnejšie objavuje v literatúre, ktorá varuje, že nadmerné poskytovanie informácií centrálnymi bankami môže viesť k „preťaženiu informáciami a zmätku.“ 

Opäť sa ukázalo, že prejavy Eurosystému znižujú dôveru občanov v ECB. Čo presne spôsobuje tento výsledok, je zdá sa nevyriešený problém. Dôkazy, ktoré tentoraz vedci našli ohľadom dôvery v ECB, sú kvalitatívne porovnateľné so štúdiami, ktoré uvádzajú negatívne účinky prejavov centrálnych bánk na ekonomiku vo veľkých vzorkách krajín, pokiaľ ide o presnosť prognóz a hodnotenie vplyvu centrálnych bánk zo strany manažérov podnikov. Hlavným politickým dôsledkom je potreba koordinovať množstvo verejných vyjadrení, aby sa účastníkom trhu, profesionálnym prognostikom, firmám a domácnostiam umožnilo prijať ich posolstvá podľa plánu.