Cena za cenu banky

IRB bola od svojho vzniku bankou problémovou. Od svojich predchodcov – Štátnej banky československej a federálnej Investičnej banky – zdedila úvery z centrálnej ekonomiky najmä na energetiku a bytovú výstavbu, ktoré zaťažovali úverové portfólio a deformovali hospodárenie banky. Morovou ranou bolo ovládnutie banky skupinou VSŽ v rokoch 1996 a 1997. Jej predstavitelia otvorene hlásali, že potrebujú svoju banku, lebo iné komerčné banky sa boja úverovať ich veľké projekty, medziiným na Balkáne. Avantúry sa našťastie nestihli, lebo neprekonateľné ťažkosti robila i bežná prevádzka. Nútená správa bola zákonitým vyústením amaterizmu a babráctva majiteľov a manažmentu.

Pol miliardy korún za 70 percent akcií plus, presnejšie mínus potenciálne záväzky zaťažujúce našu stranu, je za IRB dosť málo. V rámci reštrukturalizácie sa zlé aktíva za 6,5 mld. Sk presunuli do konsolidačných inštitúcií a nahradili sa reštrukturalizačnými dlhopismi. V roku 1999 zvýšil štát o 5,7 mld. základné imanie. Celkové základné imanie (8,7 mld. Sk) sa potom zúčtovalo proti strate a kleslo na jednu miliardu. Tam sa utopilo aj takmer poldruha miliardy Slovenskej poisťovne. Ozdravenie stálo teda veľa. Mohli sme dostať viac? Nemohli, lebo nielen na lásku, ale aj na obchod treba dvoch. Ponuka štátnych podielov v bankách v našom priestore prevyšuje dopyt. História IRB poznamenala záujem investorov, a napokon ostal len jeden – maďarská OTP.

Bolo potrebné banku predať aj za nízku cenu? Bolo, pretože práve IRB ukazovala, kam vedie zlé vlastníctvo, a to nielen štátu, ale aj insitných, neschopných privatizátorov. Predaj je vlastne druhou privatizáciou, lebo po košických vlastníkoch ostala potopa a banku musela zachraňovať vláda. Význam predaja banky, a platí to nielen pre IRB, ale aj pred rokom pre Slovenskú sporiteľňu a pred pol rokom VÚB, nie je v okamžitom inkase. Benefit je v obnovení základnej funkcie banky, financovaní podnikov po...

Celý článok si môžete prečítať tu.