Tri dôvody prudkého nárastu inflácie v eurozóne a prečo by sa mala po čase znížiť

Inflácia v eurozóne stále prekvapuje svojim rastom. Predstavuje značnú výzvu pre makroekonomickú politiku v kontexte slabnúcich vyhliadok rastu. Okrem toho je rozptyl inflácie na historickom maxime. V auguste 2022 sa celková inflácia pohybovala podľa údajov Eurostatu od 6,5 % vo Francúzsku do 25,2 % v Estónsku. Inflačné rozpätia sa zväčšovali už od začiatku pandémie Covid-19 a asymetrický vplyv prudkého nárastu cien energií, komodít a potravín tento rozptyl ešte viac zvyšuje. 

Rozptyl inflácie sťažuje efektívne nasadenie menovej politiky medzi členské štáty a zabezpečenie efektívnej koordinácie medzi menovou a fiškálnou politikou. V kombinácii s asymetrickým vplyvom potenciálnych otrasov, ako je ďalšie zvyšovanie cien energií a komodít, by to mohlo viesť k odlišným ekonomickým trajektóriám, ak by menová politika, ktorá je nastavená na úrovni eurozóny, zostala príliš voľná pre krajiny s veľmi vysokou infláciou, a naopak príliš tesná pre krajiny s relatívne nízkou mierou inflácie. Nebolo to tak vždy, do roku 2019 boli inflačné rozdiely medzi krajinami eurozóny relatívne malé. 

Koronavírus
Prvým dôvodom rozdielnej miery inflácie je rozdielny vplyv krízy COVID-19. Vrchol pandémie v roku 2020 viedol k veľmi nízkym cenám, ktoré sa v jednotlivých krajinách značne líšili, čo viedlo k silným bázickým efektom, keď ceny začali opäť rásť. Rôzne rýchlosti opätovného otvárania európskych ekonomík po rôznych uzatvoreniach vyvolaných pandémiou tiež mechanicky zvýšili rozpätie miery inflácie v rokoch 2021-22. 

Ceny energií
Druhým dôvodom sú rozdielne účinky prudkých nárastov cien energií a komodít. Maloobchodné ceny energií sa v eurozóne od augusta 2021 do augusta 2022 v priebehu roka zvýšili takmer o 40 %. Podiel energie v harmonizovanom cenovom indexe každej krajiny sa pohybuje od 6,7 % na Malte do 16,2 % v Lotyšsku, pričom zvyčajne väčšie podiely sú v pobaltských a východoeurópskych krajinách. Podobné rozdiely existujú aj v potravinách. Okrem toho sa energetický mix v jednotlivých krajinách líši, rovnako ako rozsah núdzových cenových politík v reakcii na cenové skoky.

Rozširovanie spreadov
Po tretie, súčasná zvýšená úroveň rozptylu odráža rozširovanie spreadov v jadrovej inflácii. Zatiaľ čo štandardná odchýlka mier jadrovej inflácie v eurozóne je vo všeobecnosti v súlade s jej priemerom za roky 2005 – 2019 pre 12 pôvodných krajín eurozóny (EA-12) v júli 2022, po zahrnutí pobaltských a východoeurópskych krajín, bola 156 % nad priemerom. Je to spôsobené rozdielnym pohybom cien služieb a priemyselných tovarov, ktoré odráža rôzne vplyvy prerušení dodávok a trhov práce jednotlivých krajín.

Pretrvávajúce alebo silnejšie než očakávané šoky v cenách komodít a energií by mohli ešte viac zvýšiť inflačné rozdiely. Na základe makroekonomického modelu NiGEM odhaduje OECD vo svojom júnovom ekonomickom výhľade, že európske embargo na dovoz ruského plynu by mohlo v roku 2023 zvýšiť európsku infláciu až o 1,1 percenta. Tento vplyv by však bol pravdepodobne veľmi nerovnomerný. Rozdiely v mierach inflácie sú zatiaľ spôsobené najmä rozdielnym dopadom koronakrízy a energetických šokov. Keďže sa očakáva, že tieto faktory budú väčšinou dočasné a pokiaľ odchýlka od jadrovej inflácie zostane mierna, rozdiely v inflácii by sa mali časom zmenšiť. To by uľahčilo presadzovanie menovej politiky a znížilo riziko, že sprísnenie menovej pozície eurozóny prehĺbi finančné rozdiely medzi členskými štátmi.



Sekundárne účinky prepuknutia inflácie sa môžu v jednotlivých krajinách líšiť a môžu byť ďalším zdrojom rozptylu inflácie. Inflačné rozdiely sa môžu prehĺbiť prostredníctvom očakávaní, ale aj v závislosti od fungovania trhov práce (napr. mechanizmov indexácie miezd a cien), ako aj od toho, ako s infláciou súvisia nájomné, sociálne dávky, regulované ceny a dane. V krajinách, kde je inflácia obzvlášť vysoká a existujú náznaky nadmerného dopytu, ako napríklad v pobaltských štátoch a niekoľkých východoeurópskych ekonomikách, by prísnejšia fiškálna pozícia mala zohrávať úlohu pri potláčaní dopytových tlakov, pretože je nepravdepodobné, že postačovala iba celoplošná menová politika.

Fiškálna politika by mala riešiť aj nepriaznivé distribučné vplyvy vyšších cien energií. Dočasné fiškálne opatrenia môžu pomôcť zmierniť inflačné tlaky a môžu tak pomôcť ukotviť inflačné očakávania. Keďže úrovne verejného dlhu sú už dne vysoké a aby sa zabránilo ďalšiemu podnecovaniu inflácie, politické opatrenia, ktoré pomôžu zmierniť vplyv vyšších cien energií, by mali byť podľa vedcov dobre zacielené. Podpora domácnostiam vo všeobecnosti spĺňa tieto kritériá, aj keď by sa nemala brať do úvahy iba výška príjmu, ale napríklad aj poloha a kvalita bývania , ako to odporúča OECD. Fiškálna podpora by tiež nemala trvať dlhšia, než je obdobie výnimočných cenových tlakov, aby sa predišlo oslabeniu dlhodobých cenových signálov, ktoré sú pre energetickú transformáciu rozhodujúce. Fiškálne opatrenia a opatrenia na kontrolu cien nie sú rovnako dobre navrhnuté a zacielené v celej eurozóne, čo by mohlo znížiť ich účinnosť a prípadne spôsobiť narušenie hospodárskej súťaže. Spoločné európske usmernenia by mali pomôcť tomu zabrániť.

Štrukturálne politiky by mali prispieť k zvýšeniu odolnosti eurozóny voči cenovým šokom. Investície na zlepšenie prepojenia medzi vnútroštátnymi elektrickými sieťami by znížili náklady na energiu a zlepšili bezpečnosť. Zlepšená skladovacia kapacita a diverzifikácia zdrojov energie by tiež obmedzili nestálosť na trhoch s ropou a plynom, a to aj počas energetickej transformácie. 

Všeobecnejšie povedané, Európa by mala zaviesť reformy zamerané na silnejšiu konvergenciu medzi krajinami, najmä v troch hlavných smeroch: odolnosť trhov práce, sila jednotného kapitálového trhu, ako aj fiškálna integrácia. Bezprostrednou výzvou pre rovnomernú menovú politiku nie je rast rozdielov inflácie, ale výnosov dlhopisov. Aby sa tomu predišlo, bude podľa vedcov potrebné primerane sprísniť fiškálnu politiku v krajinách s nadmerným dopytom, zatiaľ čo štrukturálne reformy bude potrebné zaviesť všeobecnejšie. Uľahčila by sa tým cyklické zbližovanie medzi členskými štátmi únie.