Nobelova cena za ekonómiu za rok 2022, nedostatok benzínu a sebanaplňujúce sa proroctvá 

Douglas Diamond a Philip Dybvig v roku 1983 napísali zásadný článok, ktorý umožnil pochopiť, že existencia bánk je zároveň aj zdrojom ich krehkosti. Banky majú za úlohu vystupovať ako sprostredkovateľ medzi sporiteľmi, ktorí sa snažia umiestňovať svoje úspory do dostupných bezpečných a likvidných investícií, a dlžníkmi, ktorí potrebujú prostriedky na investovanie, na dostatočne dlhé obdobie. Ak by banky nejestvovali, nebolo by možné previesť prebytočné úspory na dlžníkov z dôvodu časového nesúladu. Banky to riešia tým, že zhromažďujú krátkodobé úspory aby mohli ponúknuť dlhodobé pôžičky. Transformáciou splatnosti banky prispievajú k investíciám a tým aj k ekonomickej aktivite.

Nobelova cena

Diamond a Dybvig ukázali, že táto sprostredkovateľská činnosť spôsobuje krehkosť bankového systému. Banky sú štrukturálne v situácii nelikvidity, pretože časť úspor nie je krátkodobo dostupná pri dlhodobých pôžičkách. Za normálnych okolností táto situácia nepredstavuje problém. Denne sa vyberie len obmedzená časť celkových úspor, banky preto nie sú povinné disponovať so všetkými úsporami uloženými vkladateľmi. Diamond a Dybvig sa zaujímali aj o neštandardné situácie, ako sú runy na banky, keď si mnohí sporitelia chcú vybrať svoje úspory súčasne, čím sa banky a dokonca aj bankový systém dostanú do ťažkostí. Spúšťačom týchto panických výberov môže byť viacero, od pochybností o platobnej schopnosti banky až po politické rozhodnutia, ako napríklad na Cypre v roku 2013, keď vláda chcela zdaniť vklady.

Tohtoroční laureáti Nobelovej ceny preukázali, že aj keď sa výbery na začiatku týkajú len obmedzeného počtu sporiteľov, môžu vyvolať rovnaký záujem všetkých vkladateľov z dôvodu samonapĺňajúcich sa proroctiev a nedostatku koordinácie. Ak sa časť sporiteľov rozhodne vybrať svoje vklady, ostatní vkladatelia začnú pochybovať o schopnosti banky vyhovieť žiadostiam o výber, považujú za rozumné, aby svoje vklady vybrali (kto skôr príde, ten prv melie). Tým sa spustí run na banku a banka nebude schopná uspokojiť všetky tieto požiadavky a ocitne sa v situácii nelikvidity, ktorá môže prerásť až do rizika solventnosti ak banka musí urgentne predať svoje aktíva, aby získala likviditu. Tento jav sa rýchlo rozšíri aj do iných bánk, napríklad ak vkladatelia, ktorí majú účty vo viacerých bankách, vyberú svoje prostriedky z iných bánk.

Nedostatok kvôli štrajkom

Florian Léon, výskumný pracovník Nadácie pre štúdium a výskum medzinárodného rozvoja, (Agence Universitaire de la Francophonie) tento model dáva do kontextu s nedostatkom pohonných hmôt. Nedostatok sa vysvetľuje predovšetkým štrajkami, ktoré zasiahli viaceré rafinérie, napriek tomu štrajky nevysvetľujú situáciu na niekoľkých čerpacích staniciach, ktoré nemajú žiadne prepojenie na zatvorené rafinérie. Jedno z vysvetlení nedostatku podľa neho spočíva vo fenoméne sebanaplňujúcich sa proroctiev, odhalených v modeli Diamonda a Dybviga.



Rovnako ako v prípade bánk, čerpacie stanice majú len obmedzené množstvo benzínu a platí zásada, kto skôr príde ten skôr tankuje. I v tomto prípade môžu byť spúšťačom alarmujúce správy o neschopnosti obslúžiť všetkých. Motoristi sa ponáhľajú natankovať, čím vyčerpali zásoby a vytvorila sa situácia de facto nedostatku.

Ocenení ekonómovia ponúkajú dve riešenia, ako čeliť takémuto náporu. Prvým je poistný systém, ktorý umožňuje každému občanovi mať kryté úspory v prípade krachu jeho banky (100 000 eur na banku a na vkladateľa v rámci Európskej únie). Cieľom je predovšetkým prevencia, zabrániť vzniku paniky, ale ukazuje sa, že nedokáže fungovať, len čo sa kríza zhmotní. Druhé riešenie je v prípade paniky užitočnejšie. Spočíva v zabránení vyberať peniaze nad určitú hranicu. V praxi malo toto riešenie podobu zastropovania výberu.

Analógia s bankovým systémom

Podobné riešenie bolo aplikované na niektorých čerpacích staniciach určením maximálneho množstva, ktoré môže motorista natankovať, či zákazu tankovania do bandasiek. Rizikom v tomto prípade je, že motoristi budú častejšie navštevovať čerpacie stanice. Riešením, ktoré je bližšie k modelu navrhnutého Diamondom a Dybvigom, zaviesť „palivové poukážky“, ktoré by boli viazané k motoristovi alebo vozidlu a mohli by byť modulované podľa činností (prioritných alebo nie), dokonca aj s možnosťou výmeny. Toto riešenie je možno teoreticky atraktívne, ale technicky veľmi náročné na implementáciu.

Autori Diamond a Dybvig vo svojej analýze ignorujú úlohu tvorby peňazí, čo je obmedzenie ich modelu. Tvárou v tvár kríze likvidity môže centrálna banka vliať likviditu do bankového systému, aby bankám pomohla. Čo sa týka benzínu, vláda sa môže uchýliť k strategickým zásobám, aby znížila napätie. 

Spomenutá analógia s bankovým systémom má svoje hranice. Na rozdiel od peňazí centrálnej banky palivo nevzniká zo vzduchu. Podľa Floriana Léona by riešením oboch problémov bola modifikácia spôsobu prideľovania zdrojov podľa princípu ceny, a nie podľa poradia. Banky by si mohli účtovať poplatky úmerné k vyberanej sume, pumpy by mohli hýbať s cenou paliva. Navyše na pumpách tie ceny pri napätých situáciách aj tak rastú. Takéto riešenie je ale v súčasnej inflačnej situácii politicky výbušné. Rovnalo by sa to uprednostňovaniu najbohatších s rizikom zvýšenia napätia, a tým aj pôvodu problému. Na druhej strane je pochybné, že cenová regulácia je najlepším nástrojom v panickej situácii, keď ekonomické stimuly strácajú účinnosť. Preto Florian Léon navrhuje využiť doterajšie skúsenosti na predvídanie budúcich kríz. Aby sa čo najrýchlejšie obmedzili fenomény sebanapĺňajúcich sa očakávaní, ktoré sú jadrom súčasných ťažkostí.