Štyri príčiny prečo Európska banková únia stále nefunguje

Napriek značnému pokroku, pokiaľ ide o schopnosť jednotlivých bánk absorbovať straty, je európsky bankový systém stále roztrieštený s národným dosahom a pokrytím. Pretrváva tak riziko koncentrácie na národnej úrovni, ktoré naďalej potláča úroveň trhovej disciplíny, ktorá je potrebná na odolnosť bankovníctva. Odborníci na stránkach voxeu.org sa zhodli, že tvorcovia politík by sa mali snažiť o „skutočnú dohodu“, ktorá by odrádzal od vládnej pomoci bankám a oslabila vzťah medzi bankou a štátom.

Banková únia je založená na troch hlavných právnych predpisoch: nariadení o jednotnom mechanizme dohľadu (SSM) z roku 2013, smernici o ozdravení a riešení krízových situácií bánk (2014) a nariadení o jednotnom mechanizme riešenia krízových situácií (SRMR), ktorým sa ustanovila Jednotná rada pre riešenie krízových situácií (SRB) v roku 2015. Inštitúcie a zmeny v politike mali znížiť pravdepodobnosť bankovej nestability, povoliť národnú záchranu len za výnimočných okolností a zabezpečiť, aby skrachované banky bolo možné vyriešiť bez fiškálnej podpory a bez vzniku finančnej katastrofy. Na druhej strane sa očakávalo, že sa tým zabráni šíreniu nákazy z bánk na suverénne štáty a od štátov na banky a uľahčí sa rozvoj celoeurópskeho bankového trhu a vytvorenie celoeurópskych bánk, čím sa zabráni koncentrácii rizika špecifického pre národné banky jednotlivých krajín. 

Vedci tvrdia, že tieto ciele sa nenaplnili. Bankový systém eurozóny zostáva roztrieštený pozdĺž národných hraníc, s veľmi malým počtom cezhraničných fúzií a veľmi obmedzenou cezhraničnou konkurenciou. Banky zostávajú neúmerne vystavené svojim národným suverénom a riešenia bankových problémov zostávajú prevažne národné. Vo väčšine zaznamenaných prípadov chorých alebo zlyhávajúcich bánk sa obišla možnosť riešenia krízy pod vedením SRB a vnútroštátne postupy riešenia bankových kríz sa naďalej výrazne odlišovali.

Štyri príčiny

Za súčasným stavom vidia vedci štyri príčiny. Prvou je, že významné kompetencie krízového manažmentu zostali na národnej úrovni. Spoločný dohľad a riešenie krízových situácií sa v prvom rade týkajú najväčších bánk v eurozóne, ktorých je viac ako 100. Avšak za väčšinu úloh dohľadu v súvislosti s „menej významnými inštitúciami“ (LSI) sú naďalej zodpovedné orgány na úrovni jednotlivých krajín. Poistenie vkladov zostáva národné rovnako, ako aj možnosť zlikvidovať chorú banku v rámci bežných (vnútroštátnych) insolvenčných postupov, ktoré sa v jednotlivých členských štátoch výrazne líšia a umožňujú štedré injekcie verejných prostriedkov.

Druhou príčinou je, že nadnárodné rozhodovanie zostáva roztrieštené. Početné množstvo hráčov s možnosťou veta sťažuje efektívne rozhodovanie, pretože špeciálne záujmy a ich politickí podporovatelia majú veľa možností, na ktoré sa môžu obrátiť vo svojom lobistickom úsilí.

Treťou príčinou sú silné stimuly vyhýbať sa implementácii riešenia na úrovni EÚ. Nadnárodné subjekty s rozhodovacou právomocou (SRB a Európska komisia) majú možnosť poprieť verejný záujem na riešení problémov zlyhávajúcej banky na úrovni EÚ, ak usúdia, že ciele riešenia krízových situácií možno dosiahnuť v rámci bežného konkurzného konania. Jedným zo stimulov, aby tak urobili, je prísny režim záchrany pomocou vnútorných zdrojov pre veriteľa. Ďalším je právne riziko, zásada ktorá vyžaduje, aby orgány pre riešenie krízových situácií vybrali také schémy a opatrenia, ktoré nespôsobia väčšie straty veriteľom, než aké by utrpeli vo vnútroštátnych insolvenčných konaniach.

Štvrtou príčinou sú neúspešné pokusy o uzákonenie regulácie, ktorá by obmedzila expozíciu bánk voči štátu. 

Financie vlády a samopretrvávajúca fragmentácia

Banková únia nesplnila očakávania aj z dôvodu, že jej regulačná a inštitucionálna architektúra stále nie je dostatočne silná na to, aby dokázala kompenzovať národnú zaujatosť. Túžba väčšiny členských štátov udržať si kontrolu nad svojimi bankovými systémami dominuje politike bankového sektora. Preto fiškálne rozhodnutia zostávajú prevažne v rukách národných politikov, ktorí sa zodpovedajú domácim voličom. Vládne financie a banky sú úzko prepojené. Nielen prostredníctvom fiškálnych záväzkov generovaných bankovými krízami, ale aj preto, že domáce bankové systémy môžu byť požiadané, aby poskytli vládne financovanie v časoch stresu.

Za hlavný dôvod prevahy národných záujmov na bankových trhoch vedci považujú obmedzené regionálne pokrytie ich podnikania, ktorým je pre väčšinu bánk národný trh. Národné obavy zas udržiavajú národné trhy tým, že obmedzujú cezhraničný tok likvidity v čase krízy a chránia národné alebo regionálne banky pred zahraničnými konkurentmi.

Odborníci vidia riešenie v dohode, ktorá by zmenšila začarovaný kruh medzi bankami a štátmi. Podľa nich by pomohlo: 

• rozšíriť rámec krízového riadenia na úrovni EÚ aj na malé a stredné banky, 
• sprísniť pravidlá štátnej pomoci s cieľom obmedziť možnosti pomoci prostredníctvom vnútroštátnych postupov v prípade platobnej neschopnosti, 
• zaobchádzať s malými bankami, ktoré sa koordinujú prostredníctvom systémov inštitucionálnej ochrany, ako s holdingovými spoločnosťami jednej banky, 
• uzákoniť reguláciu vrátane zásady, že všetky vklady iné ako prioritný nepreferovaný dlh majú rovnakú pozíciu, aby sa znížila pravdepodobnosť, že záchrana pomocou vnútorných zdrojov spôsobí straty na nepoistených vkladoch a iných „bežných“ krátkodobých zdrojoch financovania bánk,
• vytvoriť jednu inštitúciu s právom rozhodovania o krízovom riadení v rámci jedinej európskej agentúry pre riešenie krízových situácií a zlúčiť existujúce systémy ochrany vkladov do jedného systému,
• vytvoriť spoločnú finančnú poistku pre rozšírenú SRB,
• zahrnúť poplatky za koncentráciu štátnych dlhopisov za držbu dlhopisov na úrovni banky s obozretnou kalibráciou a prechodnými opatreniami v jednotnom súbore pravidiel EÚ; 
• vytvoriť skutočne dvojúrovňový európsky povinný systém ochrany vkladov.

Skutočne jednotný trh by umožnil jednoduché cezhraničné poskytovanie finančných služieb v rámci eurozóny. Na to by sme ale podľa vedcov potrebovali jednotný systém zdaňovania bánk, jednotný systém pre platobnú neschopnosť podnikov a osôb a jednotný rámec pre financovanie bývania a hypotéky. Hoci sú tieto reformy radikálne, nemusia si vyžadovať zmenu zmluvy.