Boží zámer záchrany človeka

Benjamín Škreko

Pred vyše tisícsto rokmi nám vierozvestovia Cyril a Metod s posolstvom evanjelia priniesli aj písmo, literatúru a právny poriadok. Všetky tieto hodnoty sa stali priamou súčasťou nášho kultúrneho dedičstva. O tom i o širších súvislostiach kresťanskej vianočnej tradície hovoríme s dekanom Teologickej fakulty Trnavskej univerzity so sídlom v Bratislave prof. RNDr. Ladislavom Csontosom, PhD.

O dva dni sú Vianoce. Ako posudzujete názor, že ide o najväčší kresťanský sviatok?

- Vonkajšie zvyky, tradície, ozdoby, to všetko vyzdvihlo Vianoce až tak, že ich niekedy nadraďujeme aj nad najvýznamnejší kresťanský sviatok, Veľkú noc. Pôsobia na nás ako počiatok veľkého tajomstva, keď Boh prichádza k človeku, aby ho vytrhol z biedy. Celkom konkrétny človek, Ježiš Kristus, narodený v Betleheme, sa stáva prostredníkom Božieho posolstva a uskutočňuje Boží plán záchrany človeka.

Pred čím ho treba vlastne chrániť? - My ľudia si stále komplikujeme život nesprávnymi rozhodnutiami, ktoré v osude jednotlivca i celého spoločenstva majú často až nenapraviteľné následky. Práve Vianoce ukazujú, ako Bohu záleží na človeku, ako nechce, aby si, najmä v morálnej oblasti, zbabral život. Preto ponúka a uskutočňuje všetko, aby človek mohol žiť plnohodnotne. To, čo nevie napraviť sám, sa rozhodol naprávať Boh tým, že mu poslal svojho Syna.

Prečo takým zvláštnym spôsobom, v podobe obyčajného ľudského dieťaťa, narodeného v jednoduchej, chudobnej rodine?

- Práve to je veľavravné, že prisľúbený potomok kráľa Dávida, ktorý má obnoviť Božie kráľovstvo, prichádza inak, ako Židia očakávali. Mysleli si, že to bude politický kráľ, obnoviteľ štátnosti. Väčšina jeho života však bola poznačená všednosťou, ako hovorí Písmo, bol nám „podobný vo všetkom okrem hriechu“. Na dlhý čas vstúpil do každodenného kolotoča vo svete práce a obyčajných ľudských vzťahov, radosti, bolesti aj utrpenia. Ježiš Kristus nás svojím obyčajným príchodom na svet povznáša, keď klesáme na duchu a prepadáme zármutku či zúfalstvu. Dáva človeku svetlo nádeje a radosti, lebo ho obklopuje svojou láskou. To bol dôvod, prečo vôbec prišiel na svet.

Prežívame veľkosť okamihu, keď sa Ježiš narodil. Prečo však medzi nami neostal navždy?

- Lebo Boh tak miloval svet, že radšej obetoval svojho jednorodeného syna, len aby nezahynul nik, kto v neho verí. Práve naopak, dožičí mu, aby nezahynul v zúfalstve, hriechu, trampotách a všednosti, aby si zachoval nádej na taký život, ktorý prevyšuje všetky ľudské nádeje. Boh takto obohacuje človeka, aby žil v plnosti práve svojou účasťou na živote Božom.

Lenže prijímanie tohto daru je plné paradoxov...

- V Ježišovej dobe, poznačenej nadvládou Ríma, silneli v Izraeli očakávania Mesiáša, ktorý obnoví teokratickú vládu podľa vzoru Dávidovho kráľovstva. Tak to spočiatku vnímali aj Ježišovi najbližší, apoštoli. Len postupne sa ich až veľmi pozemská predstava menila na predstavu duchovnú. Sám Ježiš ich upozorňoval, že jeho kráľovstvo nie je stadiaľto, teda nemá zmysel politický, ale spočíva v prehĺbení Božej vlády. Boh vládne v ľudskom srdci, vládne svojou láskou, jeho kráľovstvo vytvára nové vzťahy medzi Bohom a človekom a zároveň aj medzi ľuďmi navzájom. Ako to povie neskôr apoštol Pavol, tu už niet ani Žida, ani Gréka, ani otroka, ani slobodného, ani muža, ani ženy, ale „vy všetci ste jeden v Kristovi“.

Teda niet ani privilegovaného vyvoleného národa?

- Jednota, ktorú vyhlasuje Ježiš Kristus, je pôvodnou jednotou celého ľudstva, ktorú môžeme vidieť na začiatku dejín spásy, ako o tom hovorí Biblia, keď prví ľudia žijú vo vzájomnom súlade s Bohom a prírodou. Čiže on, Kristus, napráva nesúlady, ktoré človek vytvoril, a vytvára harmóniu vo vzťahu k Bohu, vo vzťahu k iným ľuďom a vo vzťahu k prírode. Toto je to nové kráľovstvo, v ktorom je obnovený vzťah lásky medzi Bohom a človekom, tak ako je táto láska v samotnom Bohu. To je vyjadrené v prikázaní „Miluj blížneho ako seba samého“, z ktorého vyrastá i nový vzťah k prírode, k tomu, čo je človeku dané ako Boží dar. Ľudia dostávajú v prírode a veciach, ktoré z nej môžu vytvoriť, pozvanie, aby z nich robili poslov lásky a vzájomne si slúžili. Zároveň to vyjadruje aj úctu voči dielu, ktoré je, ako stvorenie, dielom Božím, a potom ako dielo ľudské zároveň posolstvom a prostriedkom na budovanie novej civilizácie, založenej na láske. Pavol VI. túto civilizáciu nazval priamo civilizáciou lásky. Ježišovi išlo o to, aby ju priniesol do tohto sveta.

Keď som slúžil vlasti, nemali sme na Vianoce problém so službami, lebo polovička roty bola z východu a žiadala si vianočné voľno až po Novom roku. Vtedy som sa prvý raz stretol s tým, že pravoslávni a gréckokatolíci majú tieto sviatky v inom termíne ako kresťania katolíci...

- Odlišný termín slávenia Vianoc u západných a východných kresťanov je spôsobený tým, že kým jedni kladú dôraz na sviatok narodenia Ježiša Krista, druhí uctievajú klaňanie troch mudrcov Mesiášovi. V popredí ich záujmu je teda udalosť, keď sa Ježiš Kristus zjavuje národom, zjavuje svoju Božskú prirodzenosť. Svet vedy, kultúry a umenia, reprezentovaný mudrcmi z vtedy vyspelých východných krajín, sa klania novonarodenému kráľovi. V západnom kresťanstve vystupuje do popredia ľudský prvok, to nádherné, čo sprevádza príchod každého dieťaťa. Od začiatku sa tam aj tu slávia oba sviatky, ale kým u nás je ťažisko na tajomstve narodenia, u východných kresťanov je to tajomstvo zjavenia.

Oba kresťanské prúdy teda zhodne považujú 25. december za deň narodenia Ježiša Krista?

- Áno, v tom je zhoda, avšak nehovoríme o dni, ale o sviatku narodenia. Kedy presne sa Ježiš Kristus narodil, to nevieme, ba nepoznáme ani presný rok. Astronómovia sa zaoberajú touto otázkou už celé stáročia. Termín Vianoc bol vedome stanovený tak, aby sa najmä v rímskej kultúre prekonala stará tradícia, ktorá mala iný pôvod a viazala sa k oslavám zimného slnovratu. Mnohé kultúrne formy, ktoré už dovtedy existovali, ostali zachované, ale oslavy dostali nový obsah.

To je zaujímavé... - Skôr ide o celkom normálny proces, aký nastáva, keď kresťanstvo vstupuje do určitej predchádzajúcej kultúry. Nikdy nemá záujem poprieť ju či negovať, ale zásadným spôsobom obohatiť. Napríklad u nás Vianoce vyvolávajú istú idylu obrazu z návštevy pastierov pri novonarodenom Mesiášovi. Aj koledy, vinše a vianočné hry spájajú staršie ľudové prvky s novšími. Mohli by sme povedať, že ide o inkulturáciu viery, resp. ústredného tajomstva Vianoc. Vidíme to aj v ikonografii, kde predstava o svätej rodine zodpovedá tej ľudovej kultúre, v ktorej umelec žije. V Japonsku majú Jozef, Panna Mária i Ježiško šikmé oči, v Peru plochú indiánsku tvár, v Afrike sú čierni ako uhoľ.

Ibrahim Maiga nedávno v televízii

rozprával, že v Keni sú Mikuláš aj anjel čierni, iba čert je biely.

- Zrejme, aby sa odlíšil, lebo aj u nás, čo je inakšie, to je nebezpečné. Africká kultúra, podobne ako čínska, indická, juhoamerická a ďalšie, používa aj vo vianočných koledách vlastné výrazové prostriedky. No každý národ, každá kultúra svojím bohatstvom prispieva k jednej obrovskej mozaike oslavy Boha. To považujem za niečo nádherné, lebo práve to vyjadruje všeobecnosť posolstva spásy, ktoré nebolo adresované jednému jedinému národu, ale všetkým ľuďom na svete.

A predsa som si práve v týchto dňoch v istom časopise prečítal názor, že vnucovanie kresťanstva primitívnym kmeňom je niečo ako kultúrna genocída...

- Poviem otvorene, že v minulosti prichádzali misionári do odľahlých krajín s pocitom určitej nadradenosti. V m...

Celý článok si môžete p