Keby bol politik Schuster štátnikom

Obaja prezidenti – Václav Havel i Rudolf Schuster – zdedili rovnaké paragrafy 102 a 103 Trestného zákona. V Česku sa podľa nich už hanobiť nedá, na Slovensku sa ešte hanobenie stíha. FOTO SME – PAVOL MAJER

Hneď po Novom roku má Rudolf Schuster vypovedať pred vyšetrovateľom. Po jeho výpovedi sa podľa prokurátora rozhodne, či redaktor Aleš Krátký bude obvinený z trestného činu hanobenia republiky a jej predstaviteľa. Desiateho januára sa má zas Ústavný súd SR zaoberať návrhom skupiny poslancov, ktorá žiada, aby rozhodol, či paragrafy 102 a 103 Trestného zákona, umožňujúce potrestať odňatím slobody toho, kto hanobí republiku, parlament, vládu, Ústavný súd a prezidenta, sú vôbec v súlade s ústavou. Je zrejmé, že s posledným dňom tohto roku neodíde do minulosti kauza, ktorá strápňuje všetkých zainteresovaných – komentátora, prezidenta, poslancov, náš právny poriadok i republiku. Práve s ohľadom na dobré meno posledne menovanej by kauza ďalej pokračovať nemala.Paragrafy 102 a 103 Trestného zákona sme spolu s Českou republikou zdedili ešte po spoločnej socialistickej vlasti. Spočiatku, krátko po rozdelení federácie sa oba paragrafy používali častejšie u západných susedov ako u nás. V roku 1995 tam bol za hanobenie hlavy štátu podmienečne odsúdený istý dôchodca, ktorý označil prezidenta Havla za vlastizradcu a člena slobodomurárskej lóže. Bol to práve Václav Havel, kto inicioval konanie pred Ústavným súdom ČR a ten napokon skonštatoval, že paragrafy nie sú v súlade s ústavou. Na Slovensku je iná tradícia. K paragrafu 103 sa utiekajú najmä prví občania štátu.

Dvakrát prezident Kováč

Kancelária prezidenta Michala Kováča sa ho dovolávala vtedy, keď najbližší spolupracovník premiéra Mečiara povedal, že hlavou Slovenska je osoba, ktorá nie je spôsobilá zastávať svoju funkciu. „Spochybnil som jeho morálku, odbornú spôsobilosť a vek. Dokumentoval som to či už nižšou výkonnosťou práce a postupmi, ktoré boli na hranici alebo za hranicou etiky,“ vyhlásil v novembri 1993 Ivan Lexa. Po páde druhej Mečiarovej vlády v marci 1994 sa jeho výrokmi o intrigánskych metódach práce prezidenta začal zaoberať vyšetrovateľ. Ivan Lexa vtedy navštívil slovenskú pobočku Amnesty International, aby sa informoval, čo môže táto organizácia urobiť na ochranu jeho práva na slobodu prejavu.

Druhý raz sa na orgány činné v trestnom konaní prezident obrátil vtedy, keď premiér Mečiar v máji 1996 tvrdil, že keby Michal Kováč nemal imunitu, bol by obvinený ako jeden zo spolupáchateľov v kauze Technopol, lebo ho vraj „dvaja svedkovia usvedčili výpoveďami, že peniaze boli poskytnuté až potom, čo on Technopolu sľúbil služby…“ A hoci žiadni takí svedkovia neexistovali, vyšetrovateľ vec odložil, lebo sa vraj nepreukázalo, „že by svojimi výrokmi JUDR. Mečiar oznámil úmyselne nepravdivý údaj a jeho výroky boli iba kritikou osoby M. Kováča, CSc., a z toho dôvodu nemohlo ísť o hanobenie.“ Skutočnosť, že sa proti nemu nezačalo trestné konanie, vtedajší premiér verejnosti vysvetlil tak, že vyšetrovanie plne potvrdilo jeho predchádzajúce tvrdenia, čím opätovne „oznámil úmyselne nepravdivý údaj“, ktorý znevažoval, a teda hanobil hlavu štátu. Ani Lexu, ani jeho šéfa vyšetrovateľ z tohto trestného činu nikdy neobvinil.

So žalobou za trestný čin hanobenia uspela až vláda Mikuláša Dzurindu.

Mohorita hanobil vládu

Na jar roku 1999 šéfredaktor týždenníka Zmena Vladimír Mohorita uverejnil článok, ktorý bol reakciou na rozhodnutie vlády otvoriť vzdušný priestor republiky pre lietadlá NATO. Šéfredaktor Mohorita napísal text, ktorý sa obsahom i formou vymykal z obvyklého rámca debaty o správe vecí verejných. Svoj článok zakončil urážlivou výzvou: „Slováci, odmietnime vládu masových vrahov!“

Podpredseda vlády Pál Csáky sa obrátil na Generálnu prokuratúru so žiadosťou, aby posúdila, či sa pán Mohorita nedopustil trestného činu hanobenia republiky a jej predstaviteľa. O rok neskôr, v marci 2000, prokuratúra autorovi článku oznámila, že na neho podala žalobu a potom mu pošta doručila rozhodnutie bratislavského okresného súdu, že bol odsúdený na štyri mesiace podmienečne za trestný čin hanobenia republiky…

Treba povedať, že potrestanie Mohoritu malo oveľa väčší ohlas v zahraničí ako doma. Americký Výbor na ochranu novinárov poslal svoj protest prezidentovi Schusterovi a zmienka o prvostupňovom podmienečnom treste sa dostala do viacerých relevantných správ o situácii v SR. Miestne prostredie, ktoré nechalo takmer bez povšimnutia trest podľa paragrafu 102, reagovalo oveľa citlivejšie, keď sa mal uplatniť paragraf 103: „Kto verejne hanobí prezidenta republiky pre výkon jeho právomoci alebo vôbec pre jeho činnosť v politickom živote, potresce sa odňatím slobody až na dva roky.“ Kancelária prezidenta žiadala, aby sa uplatnil proti redaktorovi Krátkému.

Krátký hanobil prezidenta

Podľa Trestného zákona treba pod hanobením rozumieť „hrubé urážky, prípadne hrubé zosmiešňovanie, resp. znevažovanie“. Treba pripustiť, že v komentári Aleša Krátkého, ktorý napísal bezprostredne po prednesení prezidentovej správy o stave republiky, možno nájsť zo všetkého trochu.

O prezidentovej správe totiž Krátký napísal, že je „skrz-naskrz správou o stave duše nafúkaného egomaniaka, ktorý videl reálny život naposledy v ranej mladosti a ktorý sa za búrky usmieva v presvedčení, že ho fotografujú“. Rovnakým urážlivým tónom sa vyznačuje aj pasáž o tom, že Schusterovi „naozaj bude stačiť, aby ho všetci uctievali, hoci si popri tom môžu o ňom myslieť, že je len šašo s ústavnými kompetenciami“.

Ak by si po týchto vyjadreniach prezident uplatnil svoje právo a domáhal sa satisfakcie v občianskoprávnom konaní, išlo by o bežný a banálny prípad, ktorý sa týka len zainteresovaných osôb. Tým, že satisfakcia má mať trestnoprávnu podobu, okruh zainteresovaných sa prudko rozšíril. Tu už nejde o súkromný spor dvoch osôb, lebo spor sa týka celkom inej veci – právneho poriadku republiky a uplatňovania moci v nej.

Spor sa týka toho, či paragrafy 102 a 103, ktoré stanovujú trest odňatia slobody za hanobenie republiky a jej predstaviteľa, sú v súlade s ústavou a či sú v súlade s Európskym dohovorom o ľudských právach. Meritórne rozhodnutie o súlade či nesúlade paragrafov s ústavou môže vyniesť iba Ústavný súd SR. No konečné rozhodnutie, či redaktor Krátký má byť za svoj komentár odsúdený, nemôže vyniesť žiaden slovenský súd – ani ten Najvyšší.

Iba prejavený názor

Od roku 1992 sú základné práva a slobody občanov SR chránené podľa dikcie medzinárodného paktu o občianskych a politických právach i podľa ustanovení Európskeho dohovoru o ľudských právach. Oba dohovory obsahujú články, ktoré občanom republiky garantujú právo na slobodu prejavu. V sporoch, ktoré sa týkajú tohto práva, môže iba Európsky súd pre ľudské práva vydať konečné rozhodnutie, či uplatnenie slobody prejavu prekročilo rámec dohovoru.

Inými slovami, ak by bol Aleš Krátký na Slovensku právoplatne odsúdený, oprávnenosť rozsudku by mohol napadnúť v Štrasburgu. Tam by už pred súdom nestál on, ale Slovenská republika. Jej šance na úspech v tomto spore sa limitne blížia k nule.

Európsky súd pre ľudské práva v zdôvodnení rozsudkov uvádza, že je neprimerané a neprijateľné odsúdiť ľudí do väzenia za kritiku vlády, verejných inštitúcií alebo oficiálnych predstaviteľov. A nielen za kritiku. Article 19, Medzinárodné centrum proti cenzúre, vo svojej publikácii uviedlo, že v posledných desaťročiach „nikoho v západnej Európe neposlali do väzenia za nactiutŕhanie“. Hoci viaceré krajiny majú zákony, podľa ktorých je trestným činom uraziť hlavu štátu, práve s ohľadom na rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva sa tieto ustanovenia neuplatňujú.

Španielsky súd v roku 1979 odsúdili posl