Vplyv eura na produkciu, ceny a devízové trhy

Produkcia: menšie firmy na poslednú chvíľu

Napriek výške nákladov na zavádzanie eura (P&I ju uvádzajú na inom mieste), celkový vplyv na rast HDP eurozóny bude pravdepodobne podstatne menší ako uvádzaných 0,5 až 0,6 % HDP. Zavádzanie eura totiž jednak zníži, resp. nahradí niektoré iné bežne uskutočňované aktivity a samotné náklady na výmenu národných mien za jednotnú menu sú rozložené na obdobie podstatne dlhšie, ako je pozorované obdobie posledného štvrťroka 2001 a prvého kvartálu 2002. Zvýšenie aktivít spojených so zavedením eura sa často deje na úkor bežne vykonávaných aktivít, čo platí najmä v bankovom a maloobchodnom systéme, kde väčšina dodatočných činností je vykonávaná vo vlastnej réžii na úkor riadnej činnosti a len časť týchto transformačných prác je vykonávaná nadčasovo, resp. cez externých dodávateľov.

Podľa prieskumov medzi veľkými spoločnosťami je zrejmé, že náklady spojené s transformáciou informačných a finančných systémov boli až v jednej štvrtine veľkých firiem vynaložené už v rokoch 1996 až 2000, najmä v súvislosti s riešením problému roku 2000 (Y2K). Ďalších takmer 50 % veľkých korporácií plánovalo začať plne používať euro v prvých mesiacoch roku 2001. Naopak, malé a stredné podniky na druhej strane si ponechali tieto zmeny až na poslednú chvíľu a prieskumy upozorňovali, že až 12 % ich nebude schopných uskutočňovať svoju činnosť v eure od začiatku roka 2002. Aj náklady na výrobu nových mincí a bankoviek, ktoré tvoria približne 15 % celkových odhadovaných nákladov, sa vynakladali v období druhého polroku 1999 až tretieho štvrťroku 2001.

Časť nákladov sa však s takmer určitou platnosťou pripadá na obdobie výmeny mien. Ide najmä o prepravné náklady a náklady na zber a likvidáciu národných mien, ale aj o pomerne veľkú časť transformačných nákladov stredných a malých podnikov súkromného sektora. Celkový kumulatívny vplyv na zrýchlenie hospodárskeho rastu v EMÚ v období prechodu na euro bude relatívne malý, v rozmedzí 0,1 až 0,3 % HDP (7 až 20 mld. eur), a bude rozložený na niekoľko kvartálov rokov 2001 a 2002. Akékoľvek neplánované spomalenie distribúcie (ako napríklad v úvodných dňoch v Taliansku) však môže mať negatívny vplyv na hospodársky rast z dôvodu výpadku spomínaných súkromných výdavkov a zníženia efektívnosti.

Ceny: dôvodov na obavy je niekoľko

Najväčšie obavy zo zavedenia eura sa týkajú jeho vplyvu na infláciu. Podľa niektorých odhadov zavedenie zvýši celkovú infláciu v eurozóne až o jeden percentný bod. Hoci len prechodné, také výrazné zvýšenie inflácie, ktorá by podľa maastrichtských kritérií nemala prekročiť úroveň 2 %, by znamenalo vážne ohrozenie cenovej stability a zvýšenie obáv centrálnej banky. Dôvodov na obavy je niekoľko. Je to už spomínané očakávané zrýchlenie hospodárskeho rastu, snaha preniesť časť nákladov súkromného sektora (0,2 až 0,3 % HDP) na spotrebiteľov, ako aj zaokrúhľovanie, zviditeľnenie nadmerných rozdielov v cenách medzi jednotlivými členskými krajinami, efekt „ponožkových“ peňazí a tzv. efekt nových cenoviek (menu costs).

Prvý a druhý argument majú racionálnu podstatu. Nepochybne, náklady, ktoré vzniknú v bankovom a maloobchodnom systéme, znížia už aj tak nízke ziskové marže najmä v krajinách, ktoré prudšie pocítili konkurenčné tlaky spoločného trhu, ako napr. Nemecko. Náklady na zmenu registračných pokladníc, modifikáciu účtovných, kontrolingových a skladových systémov, zaškolenie personálu, zaplatenie nadčasových miezd, dvojité cenovky, zvýšené poistné náklady počas platnosti obidvoch mien by podľa odhadov mohli dosiahnuť približne 0,5 až 1 % maloobchodného obratu, čo pri nezriedkavej ziskovej marži len na úrovni 5 až 10 % znamená výraznú stratu. Preto sa dá predpokladať, že aspoň určitá časť týchto subjektov sa pokúsi preniesť zvýšené náklady na svojich klientov vo forme nárastu cien. Avšak, ako už bolo uvedené, tieto náklady vznikali počas dlhšieho obdobia, niektoré dokonca pred viac než piatimi rokmi, a veľká väčšina v období rokov 1999 až 2001, preto je potrebné pozrieť sa na celkový cenový vývoj v tomto období. Aj keď celkový vývoj inflácie poukazuje na výrazné zvýšenie dynamiky rastu cien v období rokov 2000 až 2001 v porovnaní s rokmi 1995 – 1998, keď celková inflácia v lete 2001 dosiahla vyše šesťročné maximum na úrovni 3,5 %.

Avšak pohľad na detailnejšie údaje ukazuje, že tento vývoj je možné plne pripísať nárastu cien energií (najmä ropa a zemný plyn) a volatilnému vývoju cien potravín – faktorom, ktoré len v minimálnej miere hovoria o štruktúrnych zmenách v menovom vývoji. Naopak, vývoj cien očistených o ceny ropy a potravín napriek miernemu nárastu v roku 2001 jasne ukazuje na pomerne stabilný vývoj cien v období rokov 1997 až 2001, ktorý je výrazne nižší, ako bol v rokoch 1995 – 1996. Očakáva sa, že v čase zavádzania eura sa súkromného sektora priamo dotknú náklady len vo výške približne odhadovaných celkových nákladov súkromného sektora, teda asi v objeme 0,07 % HDP. Aj keby sa všetky tieto náklady okamžite premietli do spotrebných cien, ich vplyv na celkový rast cien by bol zanedbateľný. Navyše, silnejúca konkurencia, dlhodobejšie dvojité oceňovanie (v národných menách a eure), spotrebiteľské združenia a najmä spomaľujúci sa hospodársky rast určite neumožnia výraznejší tlak na ceny zo strany ponuky. Tieto faktory rovnako zabránia výraznejšiemu nárastu cien pod vplyvom nákladov na zmenu cenoviek (tzv. menu náklady). Vo väčšine ekonomík je totiž celoplošná zmena cenoviek, ktorá samotná vytvára určité náklady (na vytlačenie nových cenníkov, resp. menu v reštauráciách – odtiaľ menu náklady), dobrým dôvodom na výraznejšie zvýšenie cien, a teda ziskov, ktoré by za normálnych okolnosti bolo neprijateľné.

Zmena cien v národných menách na ceny v eurách prináša príležitosť pre predajcov na zaokrúhľovanie cien k novým psychologickým hraniciam. Napriek všeobecným očakávaniam však tento fenomén nemusí automaticky znamenať jednorazové zvýšenie cien. Typickým príkladom je cena 1,99 DEM, ktorej hodnota vyjadrená v eure (1,02 eur) sa omnoho pravdepodobnejšie zmení na 0,99 eur ako na 1,09 eur, obzvlášť berúc do úvahy vysokú úroveň konkurencie v maloobchodnom sektore EMÚ a súčasnú fázu hospodárskeho cyklu. Použitím vzorky typických cien vyjadrených v národných menách, konvertovanej do eur a následne zaokrúhlenej k najbližšej psychologickej hranici v eurách (od 0,05 eura do 29,99 eura) dokonca vyplýva, že v prípade Nemecka a Talianska by malo dôjsť k výraznejšiemu poklesu cien, pričom rast cien spôsobený zaokrúhľovaním v ostatných pozorovaných krajinách by mal byť len nepatrný.

Cenový vplyv zaokrúhľovania sa môže prejaviť v menej sofistikovaných oblastiach, kde dôjde k zaokrúhlenie fixovaných výmenných kurzov národných mien oproti euru na najbližšie desatinné miesto. Aj v tomto prípade však bude celkový kumulatívny vplyv v rámci eurozóny zmiešaný, a teda nevýznamný. Názorným príkladom môže byť belgický frank a fínska marka. Oficiálny kurz franku je 40,3399 BEF/EUR, čo navádza na zaokrúhlenie na 40 BEF/EUR, a fínska marka sa pri kurze 5,94573 FIM/EUR môže zaokrúhľovať ku 6 FIM/EUR. V takomto prípade by tovar v hodnote 80 BEF stál 2 eurá, čo predstavuje cenový nárast o približne 0,85 %, naopak tovar v hodnote 12 FIM by stál rovnako 2 eurá, čo je pokles ceny o 0,9 % oproti pôvodnej cene. V konečnom dôsledku sa teda cenová hladina v EMÚ takmer nezmení. Niektoré kurzy tak budú mať mierne deflačný vplyv (okrem BEF aj LUF, NLG, PTE, GRD a pravdepodobne aj FRF a IEP), pričom ich vplyv by mal byť výrazne kompenzovaný deflačným vplyvom zostávajúcich mien (okrem FIM najmä DEM, ITL a ATS, menej zrejmé je to pri ESP). Efekt zaokrúhľovania teda pravdepodobne tiež nebude predstavovať výraznejšie inflačné riziko.

Veľké cenové rozdiely medzi rovnakými tovarmi ponúkanými v rôznych krajinách EMÚ predst