Charita: Cesta od Aristotela k biznismenom
Pridajte názor7. 1. 2005 - Televízne spravodajstvo nám ich servíruje so železnou pravidelnosťou. Zábery na obydlia zničené zemetrasením a prívalovými vlnami, desiatky až stovky mŕtvych tiel pozakrývaných kusmi látky, pováľané stromy po silnej víchrici, desaťtisíce ľudí, ktorých ozbrojenci vyhnali z ich domovov.
Po počiatočnom šoku, smútku či dokonca hneve si však mnohí povedia: "Čo s tým?" Z médií, od známych, ale napríklad aj od mobilného operátora možno počuť výzvy na príspevok do verejnej zbierky. Popri nich však vo svete a pomaly aj u nás existuje mnoho organizácií, ktoré pomáhajú i v priebehu roka.
Keď v predvianočnom čase vrcholila nákupná horúčka, humanitárne organizácie vyzývali ľudí, aby zvolili darček, ktorým blízkych potešia, no zároveň ním pomôžu. Britský Oxfam napríklad predával kozy. Kus za 24 libier. Obdarovaná osoba potom pod stromčekom mohla nájsť pohľadnicu s textom: "Kúpila som Ti kozu, no dala som ju niekomu, kto ju potrebuje viac." Z vyzbieraných peňazí skutočne nakúpili dobytok pre ľudí v núdzi v Bangladéši, na Haiti a inde. Za "raj" pre charitu či filantropiu sú spravidla považované krajiny západnej Európy a Severnej Ameriky. Neznamená to však, že sa obmedzuje len na ne. "Historicky vieme, že už v antike bolo darcovstvo široko reflektované, príkladom je Aristoteles. V primitívnych spoločnostiach tiež existovali mechanizmy pomoci, primerané ich životným podmienkam. Koniec koncov, nesebecké správanie je známe aj medzi zvieratami," hovorí programový riaditeľ Nadácie Ekopolis Boris Strečanský.
Darcovstvo ako štandard
Vo Veľkej Británii prispievajú každoročne na charitu dve tretiny obyvateľov. Kultúra darcovstva prirodzene patrí k životu vrstvy s istým príjmom. Peniaze zvykne venovať väčšina - až 80 percent - vzdelaných ľudí s dobrým zamestnaním. Podľa Strečanského sa darcovstvo stáva štandardom aj na Slovensku. "Ide o to, že sa darcovstvom zvyšuje dôvera v spoločnosti, z čoho máme úžitok všetci. Chýbajú nám však bohatší neanonymní darcovia, ktorí by sa za svoj majetok nehanbili a investovali by ho do inovatívnych, riskantnejších, rozvojových projektov, ktoré nesľubujú okamžité nasýtenie a vysokú profesionalitu, ale skôr hľadanie odpovedí na trendové otázky spojené s budúcim vývojom." Sociologička Zora Bútorová si myslí, že spontánna dobročinnosť sa dnes u nás už považuje za významný pilier ľudského spolužitia. "Na Slovensku je síce ešte stále menej rozšírená než v mnohých európskych krajinách a USA, ak však načrieme hlbšie do údajov, zistíme, že sa hýbeme vpred. Keď sme sa napríklad ľudí v reprezentatívnom výskume Inštitútu pre verejné otázky z konca roka 2003 podrobnejšie a konkrétnejšie opýtali, či sa zapojili do nejakej formy dobrovoľníctva, 46 percent občanov nám odpovedalo kladne. Keď sme skúmali rozsah darcovstva, 54 percent občanov nám odpovedalo, že buď oni sami alebo ich príbuzní za uplynulý rok prispeli na nejakú zbierku. Približujeme sa - to je asi ten najprimeranejší termín."
Tam, kde končí štát
Trochu problematickejšie však podľa sociologičky vyznieva ďalšie zistenie, podľa ktorého pomerne dosť ľudí na Slovensku vidí v darcovstve a dobrovoľníctve spôsob, ako kompenzovať zlyhávanie tradične chápaného opatrovateľského štátu. "Určitým paradoxom pritom je, že hoci v posledných rokoch o...