Dane a inflácia

Je zrejmé, že medzi úrovňou daňového zaťaženia a mierou inflácie existuje spätná väzba. Na jednej strane má inflácia vplyv na konkrétnu úroveň zdaňovania, na druhej strane môžu dane vyvolávať inflačné tlaky - pôsobiť ako potenciálny vnútorný zdroj inflácie, ale môžu pôsobiť aj protiinflačne.

Až do 70-tych rokov nevenovali ekonómovia tomuto vzájomnému vzťahu veľkú pozornosť. Pre relatívne stabilnú cenovú hladinu nebol tento problém predmetom záujmu hospodárskej politiky. Až celosvetový cenový vzostup - zvyšovanie miery inflácie v priebehu 80-tych rokov podnietil vzrast záujmu odborníkov o túto problematiku.

Keďže vzťah inflácia - dane nie je čistý, ale tu spolupôsobí aj veľa ďalších faktorov, nie je jednoduché ho jednoznačne špecifikovať a kvantifikovať. Ak v ekonomike existuje inflácia, potom aktuálnou úlohou vlády sa stáva jej regulovanie. Zatiaľ čo nízka inflácia (do 5%) sa považuje za prijateľnú, cválajúca inflácia (nad 10%) už môže byť nebezpečnou. V tejto súvislosti vzniká otázka, či aj dane a zmeny daňových sadzieb môžu vplývať na vývoj inflácie a na jej udržanie v žiaducich hraniciach.

Manévrovanie daňami môže mať protiinflačný charakter. Obvykle sa pôsobenie proti inflácii spája so zvyšovaním priamych daní (hlavne dane z príjmu), čo redukuje dopyt zo strany domácností a podnikov, keďže znižuje úroveň spotrebných výdavkov, ako aj objem investícií súkromného charakteru. Zvýšenie daní však môže viesť aj k zníženiu efektívnosti výroby. Tým, že vyššie dane znižujú objem voľných prostriedkov domácností, negatívne ovplyvňujú aj ich ponukovú motiváciu a tým aj vývoj celkovej ekonomickej aktivity.

Zvýšenie nepriamych daní a tým spôsobený rast cien spotrebných tovarov vyvíja tlak na rast miezd a môže uviesť do pohybu tzv. „inflačnú špirálu“ medzi mzdami a cenami.

Tieto argumenty proti progresívnemu zdaňovaniu však nemožno akceptovať, pretože ekonomická a sociálna situácia u nás je doposiaľ iná ako v stabilných trhových ekonomikách. Keď sa trh normalizuje, bude možné uvažovať o proporcionálnom, či dokonca o degresívnom zdanení.

Ako vieme, rast cien vyvoláva rast nominálnych miezd. Vo „voľnej súťaži“ miezd a cien vždy zvíťazia ceny. Spotrebitelia uskutočňujú premenu peňazí na tovary a služby, pretože uprednostňujú statky pred znehodnocujúcimi sa peniazmi. Toto má za následok neustálu prevahu dopytu nad ponukou a tým je stimulovaný rýchlejší rast cien. Je pochopiteľné, že výsledkom je nepretržitá rastúca inflácia. V dôsledku roztočenia mzdovo - cenovej špirály je nová trhová rovnováha vystavená neustálym šokom. Indexácia miezd neumožňuje zastaviť sa v tomto bode a stimuluje ďalší skok cien a dôchodkov.

Aj keď v tomto smere neexistuje žiadna špeciálna teória, bol zistený maximálny prípustný vzťah tempa rastu cien a indexácie dôchodkov, ktorý by nevyvolával ďalší rast inflácie. Tento vzťah je vyjadrený konštantou 0,2. Aby sa zabránilo akcelerácií inflácie, dôchodky by sa podľa možnosti nemali indexovať viac, ako na jednu pätinu v závislosti od tempa rastu cien.

Existujú názory, že z hľadiska oživenia ekonomiky by bola zaujímavá proporcionálna, či dokonca degresívna sadzba daní. Pri raste daňového základu by daňová sadzba klesala, čo by ľudí stimulovalo pracovať „tvrdšie“ a „tlačiť sa“ na vyšší základ dane, lebo pri vyššom príjme by platili menej. Týmto sa sleduje myšlienka, že produktivita ľudí by sa nemala penalizovať daňami.