Reštrukturalizácia slovenských bánk bola nevyhnutná

Od polovice 90. rokov stál slovenský bankový sektor na pokraji priepasti. Presnejšie, tá časť bankových domov, ktoré vlastnícky ovládal štát. O Všeobecnej úverovej banke, Slovenskej sporiteľni a Investičnej a rozvojovej banke si dobré mysleli len málo zainteresovaní. "Treba si uvedomiť, že v bankách existovala skrytá strata. Spočívala v rozdiele medzi nominálnou a reálnou hodnotou pasív a aktív bánk. Strana pasív (vklady obyvateľov a podnikov) sa vykazovala v nominálnej hodnote, rovnako aj na strane aktív (poskytnuté úvery) sa uvádzali nominálne hodnoty. Z povahy účtovníctva vyplýva, že aktíva sú rovné pasívam, teda na pohľad bolo všetko v poriadku. Ale iba na pohľad a iba účtovne. Na strane aktív vznikla reálna diera. Jej veľkosť mala rozmer práve tých 105 miliárd korún, čo bola cena reštrukturalizácie," hodnotil vtedajšiu situáciu Juraj Renčko, ktorý v rokoch 1999 - 2000 šéfoval Koordinačnej jednotke pre reštrukturalizáciu bánk na Ministerstve financií SR

Vina a vinníci

Často sa hovorilo, že za zlé úvery boli zodpovedné len banky. Príčin však v skutočnosti bolo oveľa viac. "Netreba zabúdať na to, že od začiatku 90. rokov existoval veľmi silný politický tlak na to, aby banky poskytovali Úvery a pomáhali tak štartovať ekonomiku," pripomína Ladislav Vaškovič, ktorý bol v čase re-štrukturalizácie prezidentom Všeobecnej úverovej banky.

Za hlavnú príčinu vzniku klasifikovaných úverov považuje L. Vaškovič skutočnosť, že slovenská ekonomika, ktorá je silne závislá od externých faktorov, sa musela v krátkom čase preorientovať na trhové podmienky a nájsť si nové trhy na svoje výrobky po strate východných odbytísk. "Tieto zmeny zasiahli veľmi hlboko stovky podnikov, ktoré nedokázali ekonomicky prežiť a, samozrejme, nevedeli plniť svoje záväzky okrem iného aj voči bankám.

Ekonomická situácia podnikov

a celých odvetví sa odzrkadlila na objeme klasifikovaných úverov. Tento faktor bol prítomný vo všetkých ekonomikách krajín strednej a východnej Európy. Klasifikované úvery mali možno menšie dôsledky pre ekonomiku v Maďarsku a Poľsku, lebo v týchto krajinách bola relatívne vysoká inflácia, ktorá čiastočne utlmila vplyv zlých Úverov na bankový systém," hovorí.

"Hrozba bola naozaj akútna," tvrdí J. Renčko. Strata v bankách sa tvorila mnoho rokov a začala sa meniť na hrozbu krízy likvidity, čo znamená len toľko, že banka nie je schopná splácať záväzky. Stratu roky kamuflovali banky, dohľad

i audítori. Každému bolo jasné, že výkrik "kráľ je nahý" spôsobí problémy, ktoré nik nevie vyriešiť. Koncom 90. rokov sa skrývaná strata začala meniť na krízu.

Známe technológie

Princíp reštrukturalizácie je pomerne jednoduchý. Banka sa musí zbaviť zlých úverov, teda vlastne príčiny straty. "Ak sa má posilniť bankový sektor, tak treba nechať banky, aby sa venovali bankovému biznisu. Existujú dva modely, ako vybrať z bánk zlé pohľadávky. Jeden predpokladá zriadenie osobitnej inštitúcie (special vehicle) ako dcérskej spoločnosti banky. O zlé pohľadávky sa stará a ozdravenie manažuje sama banka. Druhá cesta sa líši tým, že práca so zlými pohľadávkami sa z banky vyčlení, preberá ju samostatná inštitúcia," vy...

Celý článok si môžete prečítať tu »».