Ako politický rebel by som bol populárnejší

Patríte k členom tzv. trnavskej skupiny konkretistov, ktorá na Slovensku spolu s Miroslavom Válkom a Milanom Rúfusom prerušila líniu socialistického realizmu. Išlo o spontánnu reakciu na kult osobnosti?

- Určite to bolo aj šťastie, pretože po februári 1948 bol vývoj prerušený a na kratšie obdobie nastalo temno. Socializmus mal tendencie - rovnako ako všetky veľké sociálno-inžinierske koncepcie - postaviť všetko odznova, na zelenej lúke. Podobne ako si to povedali v Rusku počas októbrovej revolúcie. Platilo to aj pre vzťahy medzi mužom a ženou. Zhodou okolností som teraz študoval Jesenina a žasol nad tým, koľko mal za svoj krátky, tridsaťročný život žien. Odbočil som síce, ale nie je to nepodstatná odbočka. Zhováral som sa so znalcami tohto obdobia, a tí mi povedali, že to bolo v tom čase v Rusku normálne. Pri veľkých revolúciách ľudia zvrátia všetko, aj to, čo ľudská prirodzenosť budovala tisíce rokov. Mnohí boli z nových vzťahov nešťastní, končili sa tragédiami. Napríklad jedna z Jeseninových žien spáchala samovraždu na jeho hrobe. Február v roku 1948 však u nás nebol až taký dramatický. Predsa len žijeme v strednej Európe a ja osobne si o Slovákoch myslím, že neprežívajú ideológie tak fanaticky.

Prečo nie?

- Asi preto, že sa necítime spasiteľmi sveta. Ideológie nevychádzajú z nás, len k nám prichádzajú a my máme v sebe zdravý, slovenský mechanizmus nerobiť nič dôsledne a všetko oklamať. Takže ani počas februára 1948 - rovnako ako počas slovenského štátu - sa väčšina Slovákov nedala úplne sfanatizovať. Samozrejme, nová koncepcia sa dotkla aj kultúry a niektorí podľahli. Keby ste si pozreli Kultúrny život z roku 1951, našli by ste tam články dožadujúce sa čo najprísnejšieho potrestania Laca Novomeského, Ivana Horvátha či Vladimíra Klementisa. Keď v roku 1956 nastúpil Chruščov, zrazu sa zistilo, že išlo o obludný omyl. Vtedy prichádzala naša generácia. Nerobil by som z nás však nijakých hrdinov. Jednoducho sme mali veľké šťastie a mohli na celú situáciu zareagovať.

Ale nie nadlho, váš debut, aj vy sami, ste sa stali obeťou politických perzekúcií...

- Nejako nám nedošlo, že Chruščov síce demaskoval Stalina a začal sa tzv. odmäk, ale celý fígeľ bol v tom, že v Budapešti vypuklo povstanie, ktoré Rusi vyriešili tankami. Tým sa odmäk skončil. To bola jedna z príčin, prečo sa všetko zabrzdilo v zárodku. Číslo Mladej tvorby aj moja kniha boli scenzurované a začali sa celoštátne previerky. Ich súčasťou bolo posvietenie si na ľudí, ktorí sa za tie dva roky stihli odhaliť. Ja som dostal prevýchovný trest na dva roky do výroby, ale tieto veci by som nikdy nedramatizoval.

Nie je trochu zvláštne, že po týchto skúsenostiach i protikultovému postoju konkretistov ste po roku 1977 do KSČ nakoniec vstúpili...

- Želal si to môj priateľ Miroslav Válek. Môj vstup do KSČ však nemôžete odtrhnúť od toho, čo som robil. V tom čase som pracoval vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ - no, a teraz sa budem musieť chvastať - ale počas môjho pôsobenia sa vyriešili prakticky všetky problémy, ktoré mali ľudia v redakcii. Každého básnika či prekladateľa, ktorý doniesol pôvodnú knižku a bol dovtedy zakázaný, sa mi podarilo vydať. V roku 1962 sa, napríklad, dostal do problémov Rudo Sloboda. Tak som mu v roku 1973 posunul prerozprávanie Iliady a problém sa vyriešil. Trvalo to až do chvíle, kým Miro Válek nepovedal, že vedúci redaktori by mali byť v strane, že nám nemôže pomáhať, keď mu nechceme vyhovieť. Tri razy som odmietol a nakoniec som mu tú radosť urobil.

Ako sa na to pozeráte dnes?

- Z nijakého ľudského života sa nedá, samozrejme, vybrať jeden jediný fakt - v mojom prípade napríklad členstvo v strane - a zabudnúť na protesty proti väzneniu Václava Havla. Bol som nedisciplinovaný straník. Ale nechcem povedať, že som bol jediný. Na Slovensku bolo veľa ľudí, ktorí boli v strane a spravili veľa dobrých skutkov. Dejiny sú za posledných pätnásť rokov zjednodušené, každého máme zaradeného na základe jednej...

Celý článok si môžete prečítať tu »».