OTS: R. Y. Mosny, predseda NEF Hospodársky klub

OTS: R. Y. Mosny, predseda NEF Hospodársky klub

V úvodnom slove na VIII. Valnom zhromaždení k diskusnej téme Nové myslenie v Novom svete – Novej Európe, Bratislava, 26. 1. 2006

Bratislava 26. januára (TASR/OTS) -

Nové myslenie v novej Európe?

Vo filme Stevena Spielberga "Chyť ma, ak to dokážeš" otec hlavnej postavy prirovnáva sám seba k jednej z dvoch myší, ktoré spadli do vedra so smotanou. Prvá myš sa utopila. Tá druhá plávala tak dlho, až sa zo smotany stalo maslo a myš z neho vyšla von. "Ktorá myš som ja?" pýta sa otec. Európsky kontinent po 2. svetovej vojne by bolo možné alegoricky prirovnať k obrovskému vedru so smotanou, v ktorom sa utopilo veľa myší. Mnohé však vytrvalo plávali ďalej...

Dokázali plavci premeniť smotanu na maslo? Podarilo sa aspoň niektorým z nich prežiť a začať nový život?

Po 2. svetovej vojne mali obyvatelia Európy, ktorým sa podarilo prežiť, len jednu starosť: ako zachrániť starý kontinent pred ďalším krviprelievaním a násilím? Ako dokáže obyvateľstvo predtým znepriatelených a bojujúcich kultúr a krajín spolupracovať a vybudovať lepšiu a svetlejšiu budúcnosť? Ako sa vyhnúť cyklicky sa opakujúcim obdobiam chudoby, nenávisti a násilia?

Niekoľko rokov po vojne, v máji 1950, francúzsky minister zahraničných vecí Robert Schuman navrhol, aby sa niekoľko európskych krajín spojilo a uzavrelo dohodu o spoločných záujmoch. Podľa nej si každá krajina zachová svoju identitu a zároveň budú spolupracovať v spoločnom záujme a na princípe demokratického spolurozhodovania. Dohoda, ktorá bola známa najskôr ako Európske spoločenstvo a potom Európska únia, bola podpísaná v roku 1958 a patrilo do nej šesť krajín.

Skutočne nadobro vymreli staré zvyky a staré nepriateľstvo už nikdy nebude mať šancu vyplávať na povrch? Bola nová únia dostatočne silná, aby dokázala zabezpečiť Európe a jej národom spolužitie pod spoločným spravovaním? Dokáže staré myslenie vyprodukovať nové myšlienky?

Je zjavné, že nová doba si žiada nové názory, nové myslenie a nový prístup. Ako dokáže nová únia zabezpečiť obranu a rovnaké práva všetkým obyvateľom vo všetkých ohľadoch práva na sebaurčenie a ochranu etnických kultúrnych odlišností? Dá sa to uskutočniť pomocou čisto ekonomických nástrojov?

Takmer päťdesiat rokov neskôr sa EÚ rozšírila už na dvadsaťpäť krajín. Môžeme povedať, že spoločné úsilie a záležitosti únie vychádzajú z myšlienky veľkého britského filozofa 19. storočia Jeremyho Benthama, ktorý podporoval "čo najväčšie blaho pre čo najviac ľudí". A to sa netýka len ekonomických záležitostí, ale aj všetkých základných aspektov každodenného života – regionálneho rozvoja, ochrany životného prostredia či fungovanie globalizácie v prospech všetkých. Aby bola únia silnejšia a súdržnejšia, členské krajiny vytvorili aj jednotnú menu: euro.

Z historického hľadiska bola Európa v centre svetového diania po viac ako päťsto rokov spočiatku sama a v nedávnej dobe v západnom spojenectve s USA a Kanadou. Európa bola najsilnejšia ekonomická veľmoc s naakumulovanou vojenskou silou jednotlivých národov, ktorej nemohol konkurovať nijaký kontinent. V istom období Veľká Británia, Francúzsko, Španielsko, Portugalsko, Belgicko, Holandsko, Taliansko a Nemecko riadili tri štvrtiny svetovej populácie a svetových zdrojov. Lenže s postupom času starý kontinent strácal svoj význam. Jeho podiel na svetovej populácii klesol na polovicu oproti roku 1820. Podiel na svetovej produkcii sa znížil na jednu pätinu v porovnaní s rokom 1870, keď tvoril celú tretinu svetovej produkcie. Môžeme sa oprávnene domnievať, že tento pokles bude pokračovať aj v blízkej budúcnosti.

Zastavenie a prípadné odvrátenie poklesu je jedným zo základných dôvodov zjednocovania Európy v polovici päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Moderní európski vizionári a vodcovia videli, ako sa Európa rozdelená na dve časti – západ a východ – mierumilovne spojila a vzápätí rozšírila na Európsku úniu (spolu s rozšírením Severoatlantickej vojenskej aliancie) spôsobom, aký by Napoleon ani Hitler nedosiahli porážkou.

Európsky kontinent vstupuje do 21. storočia ako súčasť multipolárneho sveta, v ktorom sa moc presúva k nezápadným krajinám, najmä ázijským, ktoré len pred niekoľkými desiatkami rokmi boli európskymi kolóniami. V porovnaní so Spojenými štátmi, ktoré zostávajú dodnes politickou a ekonomickou veľmocou, dnešná Európa naďalej bojuje s problémami a dedičstvom minulosti, ktoré ju môžu aj v budúcnosti oslabovať.

Tak akým smerom sa má uberať únia? Mala by sa stať rovnocenným partnerom jedinej zostávajúcej svetovej veľmoci – Spojeným štátom? Alebo by sa mala stať ich životaschopným konkurentom, ako to vyjadril Chris Pattern, európsky komisár pre vonkajšie vzťahy, ktorý vyzval Európu, aby sa stala "serióznym hráčom... serióznou protiváhou a protipólom Spojených štátov"? Aké sú výhody a nevýhody tohto názoru?

Pristavme sa najskôr pri pohľadoch a názoroch niektorých vizionárov a sociológov.

Samuel Huntington, uznávaný americký historik a sociológ, ktorý sa špecializuje na národnú bezpečnosť, stratégiu a civilno-vojenské vzťahy, demokratizáciu, politický a ekonomický vývoj menej rozvinutých krajín, vidí európsku integráciu ako "jeden z najvýznamnejších počinov. Predstavuje alternatívu unipolárneho sveta z obdobia po studenej vojne smerom ku skutočne multipolárnemu dvadsiatemu prvému storočiu."

Dr. Charles Kupchan, profesor medzinárodných