ANO rozbíjal človek, ktorý pracoval pre Slobodné fórum

Od zopakovania úspechu z roku 2002 má dnes jej strana zatiaľ veľmi ďaleko. V prieskumoch verejnej mienky sa ANO krátko pred voľbami pohybuje len okolo troch percent. Svoje rozhodnutie odísť z politiky niekoľkokrát zvrátila. Presvedčila ju vraj sebareflexia ANO a hrozba klerikalizácie štátu. Keď iní sa Pavlovi Ruskovi obrátili chrbtom, ona mu ako jedna z mála ostala verná. Tvrdí o sebe, že bola záchranou pre ANO. V júni povedie svoju stranu v pozícii volebného lídra. Eva Černá.

Ešte v roku 2004 ste avizovali, že v ďalších voľbách už kandidovať nemienite. Dnes je to už inak – vediete ANO do volieb. Čo zmenilo váš názor?

– Zaujala som jasný postoj po tom, čo nám prichystali kolegovia z ANO, dnes už bývalí, v septembri. Bol to môj jasný signál, že stojím za ANO a jej ľuďmi. Z politiky som chcela odstúpiť niekoľkokrát – a to radikálne. Dokonca hneď po prvom týždni v parlamente, v momente, ako bol zrušený zákon o náhradnom výživnom. Priatelia mi vtedy hovorili: takýchto sklamaní tu stretneš ešte veľa. Naposledy som bola rozhodnutá odísť kvôli môjmu zdravotnému stavu. Nastal zlom, keď bola nastolená téma výhrady svedomia – dostala som obavu z klerikalizácie štátu. Nie je tu totiž nikto, kto by si proti tomu otvoril ústa a vyslovil názory, ktoré sa nepáčia časti politického spektra.

Prečo zrazu hovoríte o klerikalizácii štátu? Veď ANO túto tému spájala zväčša len s KDH, ktorého reálna sila je len niekoľko percent.

– Tých ľudí, ktorí cítia rovnako ako oni, je v parlamente veľké množstvo. Sú aj v ĽS-HZDS, sú v SDKÚ, ktoré predsa svojho času vzniklo práve z KDH, sú v SMK, ktorá vždy hlasuje tak ako KDH. Takže my sme pri tejto téme v zásade v menšine.

To sú programové dôvody. Vy ste však zvažovali odchod zo strany aj vtedy, keď vás vytlačili z čela volebnej kandidátky ANO do europarlamentu. A to boli predsa osobné dôvody...

– Bola som už jednou nohou vonku. Mala som vtedy jednu podmienku – či moja strana bude schopná spraviť v tejto otázke sebareflexiu. Vedela som totiž, že ako jednotka na kandidátke potiahnem nielen seba, ale aj ďalších. Takto nemáme v europarlamente ani jedného zástupcu... K sebareflexii, ktorú som požadovala, nakoniec došlo. Strana si priznala chybu, že konečné rozhodnutie o eurokandidátke nebolo dobré. Tento moment bol pre mňa mimoriadne dôležitý.

Čo to bolo za sebareflexiu, keď väčšina poslancov a podpredsedov ANO opustila, aliancia stojí pod prahom zvoliteľnosti a v parlamente má už iba troch poslancov?

– Kto chcel, odišiel. Mrzí nás len, že nevrátili poslanecký mandát, keď už sa po našich chrbtoch dostali do parlamentu.

Bol problém skutočne len v tých, čo odišli?

– Ja nehovorím, že všetci sú zlí. Mnohí, čo odišli, však nepovedali pred tým ani mäkké „f“. Jediný, kto odišiel dôstojne, vrátil mandát a neohováral ANO po svojom odchode, bol Imrich Béreš. Septembrové odchody boli len o kresle, na ktoré mal chuť Jirko Malchárek. On bol jediný, kto to zúročil. Pozrite sa, čo spravil s Ľubom Lintnerom – vystrčil ho ako živý štít. A kde je dnes Ľubo...? Je mi to ľúto. Malchárek sa chytil ministerskej stoličky a na ostatných, ktorých pred tým na všetko nahovoril, s...

Celý článok si môžete prečítať tu »».