Poučili sme sa, z možnej spolupráce nevylúčime nikoho

Vaše výhrady k reformám sú všeobecne známe. Čo z nich je pre vás akceptovateľné?

– Ja tomu hovorím experimenty. Akceptovateľné je všetko, čo zodpovedá ústave. Tá hovorí, že Slovensko má byť sociálne a ekologicky orientované trhové hospodárstvo. Všetky tri prívlastky sú pre nás absolútne rovnocenné. Ak boli prijaté rozhodnutia vlády, ktoré zodpovedajú charakteru sociálneho štátu, takéto opatrenia ostanú nedotknuté.

Takéto prívlastky sú až príliš abstraktné...

– Ja tvrdím, že tento štát nie je sociálny. Pravicová politika je dnes v príkrom rozpore s týmto článkom ústavy.

Ak je v príkrom rozpore, mali ste ju napadnúť na Ústavnom súde.

– Poprosil by som vás, aby ste mi nehovorili, čo sa dá a čo sa nedá. Neviem si predstaviť podanie na ústavný súd takéhoto charakteru. Môžete napadnúť konkrétny krok či rozhodnutie, ale nemôžete napadnúť charakter pravicovej politiky na Slovensku.

Čo konkrétne budete považovať za nevyhnutné zmeniť hneď po voľbách, ak by ste sa dostali do vlády?

– Nie je možné dať dohromady systém, ktorý na jednej strane vytvára daňový raj pre podnikateľskú sféru s predstavou sociálneho štátu. Ak niekto vážne hovorí o sociálnom štáte založenom na európskych tradíciách, musí spraviť zásadnú reštrukturalizáciu príjmov a výdavkov štátneho rozpočtu. Najvážnejšia diskusia pri zostavovaní novej vlády a jej programu bude o príjmových položkách rozpočtu, a teda aj o daňovom systéme.

Chcete zmierniť rozdiely medzi sociálnymi vrstvami. Ak niekomu pridáte, inému musíte ubrať. Komu?

– My hovoríme o postupnom znovuzatváraní nožníc medzi bohatými a chudobnými. Rešpektujeme, že tu musia existovať rozdiely, ale každý musí mať dôstojné podmienky na existenciu.

Kde konkrétne budete uberať? Kto bude viac zdaňovaný?

– Viem, že by ste radi vytvorili obraz, že tu je dobrá pravica, ktorá dane znižuje a zlá ľavica dane zvyšuje. Ja to postavím inak. Zmätok v hlave má SDKÚ. Na jednej strane tvrdí, že lekárom nie je možné pridať, ale tými istými ústami hovorí, že treba znižovať dane z príjmu až na 15 percent. To je nezmysel. My sme presvedčení, že sú tu skupiny – najmä pokiaľ ide o právnické osoby, kde vidíme zdroje. Budeme nastoľovať otázku, ako zdaniť vyššou formou spoločnosti, ktoré dosahujú nadštandardné zisky. Budeme sa baviť aj o fyzických osobách s nadštandardnými príjmami.

Hovoríte o osobách a firmách s nadštandardnými príjmami. Kde je tá hranica?

– Ak by dnes bol väčšinový volebný systém, tak vám to presne poviem, ako to bude, ak vyhráme voľby. Teraz sa to nedá. Vychádzame z toho, že nadštandardne zarábajúce monopoly musia platiť viac ako 19 percent. To isté tvrdíme o ľuďoch, ktorí majú nadštandardné príjmy.

Povedzte, čo rozumiete pod pojmom nadštandardný...

– Ak sa cudziemu vlastníkovi slovenskej banky vrátia za štyri roky peniaze, ktoré vložil do kúpy tejto banky, asi môžeme konštatovať nadštandardnosť a neprimeranosť zisku. To už ani nehovorím o tom, koľko zisku predstavujú vyberané bankové poplatky, ktoré sú vyššie a vyššie.

Kde sú podľa vás ďalšie rezervy?

– Vidíme ich aj vo verejnom obstarávaní, kde ide ročne okolo 80 miliárd korún. Koľko z tejto sumy ide verejným obstarávaním a koľko priamym zadaním? Ďalšie rezervy vidím v podnikoch so štátnou účasťou v energetickom sektore. Ak budú štát zastupovať správni ľudia, päť miliárd korún sa dá z týchto spoločností dostať bez toho, aby boli poškodení akcionári.

Zrejme nikto nepochybuje, že cez priame zadania ide príliš veľa peňazí, aby sa to dalo odkontrolovať. Často ide o priklepávanie zákaziek spriazneným subjektom. Ako sa chcete vyvarovať tomu, aby sa to neopakovalo, keď budete mať v ústredných orgánoch štátnej správy svojich ľudí?

– Tu nejde len o ústredné orgány štátnej správy. Zoberte si obstarávania v spoločnostiach, kde štát má väčšinu, ale menšinový akcionár ich kontroluje cez predstavenstvo. Všade, kde má štát väčšinu, musí prebiehať podľa zákona verejné obstarávanie. Nemôžem sa pozerať na spoločnosť, kde má štát 51 percent, ako na súkromnú spoločnosť. Tam utekajú najväčšie peniaze.

Pri obstarávaniach sa objavujú vždy klišé dôvody o časovej tiesni, rámcových zmluvách... Čo s tým chcete robiť?

– O klišé hovorte s SDKÚ a ĽS-HZDS, ktoré nepretržite vládnu od roku 1992. Treba verejné obstarávania organizovať inak. Aby nebola časová tieseň.

Zostávate pri programovom minime, ktoré si dávate ako podmienku na vstup do vlády? Mali ste tam bezplatné školstvo, zdravotníctvo. Po tom, ako to zverejnili ostatné strany, už s tým nikto nemá problém. Už o tom nikto nehovorí...

– To snáď nemyslíte vážne. Tvárite sa, akoby to bolo relevantné, čo hovoria vládne strany. V roku 1998 Dzurinda a Mikloš vykrikovali, že treba prijať zákon, ktorý zastaví privatizáciu strategických podnikov. Ten zákon bol prijatý pred voľbami a čo urobili ako prvé, keď sa dostali do vlády? Tento zákon zrušili. V roku 2002 tesne pred voľbami hladko prešlo 16 či 17 sociálnych zákonov. A čo spravili Mikloš s Dzurindom? Hneď po voľbách v skrátenom legislatívnom konaní týmto zákonom odťali hlavy. Ak dnes hovoria, že bezplatné školstvo nie je problém, garantujem vám, že hneď prvý mesiac po voľbách, ak sa dostanú do vlády, zavedú poplatky za vysokoškolské štúdium. SDKÚ chce rovnako zvýšiť spoluúčasť pacientov.

Bezplatné vysoké školy chcete len na denné štúdium alebo aj na externé?

– Hovorím len o dennom. Externé sa platí už dnes. Treba nájsť cestu, ako to dať do poriadku.

Ako sa to má spraviť? Má sa platiť za externé štúdium?

– Veď sa to robí už dnes, len sa to musí robiť transparentne. Nech sa na tom nenabaľujú rôzne súkromné firmy, nech tie peniaze končia v školskom systéme.

Čo zdravotníctvo?

– Je to otázka poplatkov za zdravotnú starostlivosť. Budeme radikálne trvať na ich zrušení. Ď...

Celý článok si môžete prečítať tu »».