Keď nás vypnú, spamätáme sa všetci

Vniesť poriadok, a najmä disciplínu do platenia koncesionárskych poplatkov sa nedarí už roky. Nedávno vzbudil nevôľu návrh ministra kultúry Milana Kňažka zrušiť koncesionárke poplatky. Predovšetkým preto, že je to v rozpore s európskymi tendenciami formovania tzv. verejnej služby, či inak povedané, verejnoprávnosti médií. Aké riešenie považujete za optimálne?

Aby poplatok nebol naviazaný na domácnosť, ale na každého zamestnaného človeka. Zamestnávateľ by mal zo zákona povinnosť odvádzať poplatok za zamestnanca priamo do Slovenského rozhlasu a Slovenskej televízie. Tento návrh som prezentoval už vlani, myslím si, že je spravodlivejší, ako je to v súčasnosti. Pri päťdesiatkorunovom koncesionárskom poplatku a pri predpokladanej zamestnanosti asi dvoch miliónov ľudí by sme mohli dostávať najčistejšie peniaze, aké sú, neprechádzali by exekutívou štátu a boli by priamo od verejnosti.

Možno pritom použiť aj časť ministerského návrhu?

O každom návrhu sa dá uvažovať. Moja skúsenosť však hovorí, že vieme dobre komunikovať s poslucháčom, vieme sa dohodnúť aj so súkromnými firmami. Bohužiaľ, musím otvorene povedať, že ten, kto permanentne nedodržuje záväzky voči Slovenskému rozhlasu, je štát. Neviem si predstaviť, akým spôsobom by boli reálne financované verejnoprávne médiá, keby to bolo tak ako v predpokladanom návrhu MK, že štát urobí zmluvu so Slovenským rozhlasom a Slovenskou televíziou a garantuje objem peňazí. A ak nie? Veď každý rok máme v štátnom rozpočte schválený určitý objem peňazí, no sú to viazané prostriedky a nikdy neprídu v rozsahu, ktorý bol pôvodne schválený. Ja však nemôžem povedať poslucháčom, že Slovenskému rozhlasu na prevádzku v decembri chýbajú peniaze, a preto prestaneme vysielať. Nemôžem ich odkázať na to, aby sa sťažovali na ministerstve financií... Preto nedôverujem tejto forme vzťahu so štátom. Máme s tým zlé skúsenosti.

Nie je váš návrh platenia koncesionárskych poplatkov cez zamestnávateľa vynúteným riešením, bez možnosti voľby občana? Nateraz má povinnosť prihlásiť prijímač, ale aj možnosť odhlásiť ho.

To by som mohol povedať, že ako ekonomicky činný občan som, chvalabohu, zatiaľ nepotreboval služby súdov, prokuratúry či polície, ešte som zdravý a okrem nejakých acylpyrínov som nepotreboval ani nijaké špeciálne služby zdravotníctva, nepotreboval som služby armády - okrem toho, čo som jej odviedol, keď som bol na základnej vojenskej službe. Nikdy mi však neprišlo na um povedať, že nebudem na ne prispievať. A ak spočítam to, čo som odviedol štátu na daniach, z toho sa už dá postaviť aj dedinská škola. Odhlásiť prijímač si občan v konečnom dôsledku môže. No ak by mal dodržiavať zákon, tak len vtedy, ak sa rozhodne, že už nebude vlastniť rádioprijímač. Lenže podľa výskumov, ktoré boli súčasťou sčítania obyvateľstva, 99,98 percenta obyvateľstva vlastní rozhlasový prijímač - a nie jeden. A to nehovorím, že v zákone je napísané, že treba platiť aj za autorádiá.

Treba na rovinu povedať, že rozhlas je v zriaďovacom zákone definovaný ako národná, kultúrna, informačná, nezávislá, vzdelávacia inštitúcia. Vieme robiť program tak, aby sme sa pohybovali rozpočtovo na nule alebo v miernom zisku, ale potom to nebude Slovenský rozhlas so všetkým, čo má byť, ale také lepšie komerčné rádio. Ak je toto cieľom, nech sa páči. Ale kto bude rozvíjať napr. hudbu v plnej žánrovej šírke? Kto bude podporovať rozhlasovú tvorbu, ba dokonca si dovolím tvrdiť, že aj výtvarné umenie, prostredníctvom rozhlasu? Ak sa ozývajú také hlasy, potom je to nepochopenie toho, čo majú verejnoprávne médiá robiť a čo vo všetkých európskych krajinách robia.

Vráťme sa k peniazom. Verejnosť sa pýta, prečo ich žiadate čoraz viac?

Keby nám koncesionárske poplatky od roku 1996 valorizovali len o polovičnú mieru inflácie, tak dnes sme pri všetkom tom, čo robíme, v osemstomiliónovom zisku. Pýtam sa vás: viete mi povedať jednu komoditu, ktorej cena by od roku 1997 nestúpla? Akúkoľvek. Podľa mojich informácií je len jediná - koncesionársky poplatok. Ak si uvážite, ako vzrástli náklady na energie, ako sa vyvíjal kurz koruny, akými daňami sme zaťažovaní.... Slovenský rozhlas už nemá kam cúvať.

Dlh Slovenského rozhlasu prekračuje sumu 100 miliónov Sk. Je to vlastne dlh len za prenájom vysielačov. Jeden z nedávnych návrhov bol, že vykryť dlh by bolo možné z prostriedkov získaných z privatizácie ...

Celý článok si môžete prečítať tu.