Ďalšia mexická revolúcia

Hoci môže trvať celé dni alebo dokonca týždne, než budú tesné prezidentské voľby v Mexiku oficiálne uzatvorené, je takmer isté, že sa budúcim prezidentom krajiny stane pravicový liberálny kandidát Felipe Calderón. Ten možno nezvíťazil o viac ako jeden percentuálny bod a jeho zisk hlasov sa dá sotva nazvať silným mandátom. Jeho súperi budú výsledky spochybňovať na uliciach, súde i na politickom kolbišti a tiež v Kongrese bude Calderón čeliť silnej, hoci rozpoltenej opozícii. Napriek tomu je lepšie vyhrať ako prehrať a Mexiko je dnes na tom lepšie ako včera, keď si mnoho ľudí myslelo, že voliči prevažnou väčšinou hlasov zvolia do funkcie ľavicového populistického kandidáta Andrésa Manuela Lópeza Obradora.

Calderón znamená kontinuitu; práve tá ho pravdepodobne vyniesla do funkcie a práve tú Mexiko potrebuje. Mexickí voliči nakoniec „neskočili“ na lesť Lópeza Obradora. Jeho postoj bol prostý: Mexiko je v bezvýchodiskovej situácii, vyhoďme darebákov, ktorí za to nesú zodpovednosť a nahraďme ich vodcami, ktorí budú zastupovať chudobných a pomáhať im – chudobní totiž stále tvoria polovicu mexickej populácie.

Nehľadiac na skutočnosť, že tento opis je značne alebo celkom nepresný, voliči rozhodli, že tým posledným, kto by podľa nich mal súčasnú situáciu naprávať, sú tí, ktorí ju predovšetkým spôsobili. López Obrador sa obklopil bývalými vysoko postavenými činiteľmi z administratív prezidentov Echeverriu (1970 – 1976), Lópeza Portilla (1976 – 1982), De la Madrida (1982 – 1988) a Salinasa de Gortariho. Na voličov to však jednoducho neplatilo.

Calderónov argument na nich, naopak, platil. Calderón totiž v podstate tvrdil, že v priebehu posledných desiatich rokov síce Mexik...

Celý článok si môžete prečítať tu »».