Canterbury - vražda v dóme a zbožní pútnici

Katedrála, bývalé opátstvo sv. Augustína a Kostol sv. Martina Canterbury Foto archív

Organizácia Spojených národov pre vzdelanie, vedu, kultúru a komunikáciu (UNESCO) si dala za úlohu uchovať

dedičstvo rozličných svetových kultúr a chrániť jedinečné prírodné krásy. V roku 1972 prijala Medzinárodnú konvenciu pre svetové kultúrne a prírodné dedičstvo, ktorú odvtedy podpísalo dvesto štátov. O katedrále v

britskom Canterbury sa dočítate v treťom

dieli knihy Poklady sveta (Ikar 2001).

V Katedrále, bývalom Opátstve sv. Augustína v Canterbury, zavraždili Thomasa Becketa štyria kráľovskí rytieri. Kráľ sa trpko kajal, ľud putoval celé stáročia po desiatkach tisícoch k jeho hrobu: nijaký arcibiskup z Canterbury nebol nikdy natoľko uctievaný ako Thomas Becket. Hoci pochádzal z meštianskych pomerov, stal sa dôverným priateľom kráľa Henricha II., a ten ho vymenoval za duchovnú hlavu anglickej cirkvi. So svojím svetským vládcom sa rozišiel, keď sa snažil svoje vlastné príkazy nadradiť nad Božie, - alebo presnejšie povedané, nad pápežove v Ríme. V druhej polovici 12. storočia išlo ešte o to, či stojí vyššie svetská, alebo duchovná moc a kto môže disponovať bohatými cirkevnými príjmami. Spočiatku taký prispôsobivý a neskôr taký vzdorovitý Thomas Becket išiel pre svoje presvedčenie do vyhnanstva do Francúzska, a keď sa - ešte vždy neoblomný - vrátil do Canterbury, kráľovi oddaní ľudia mu v jeho katedrále rozťali lebku.

"Vražda na oltári"

Na Vianoce roku 1170 vyvolala jeden z najväčších pútnických pohybov v európskych dejinách. Mohol sa porovnávať s púťou po stopách svätého Jakuba do Santiaga de Compostella v Španielsku a Geoffrey Chaucer, najstarší z mnohých vynikajúcich britských básnikov, ho o dvesto rokov neskôr názorne opísal. "Pilgrim’s Way", veľa dní alebo dokonca týždňov trvajúca púť pešo či na koni od winchesterskej katedrály naprieč južným Anglickom ku canterburskej katedrále a k Becketovmu hrobu bola pritom veľmi optimistická záležitosť. Cesta bola dozaiste zbožná, ale aj veselá, a často dokonca frivolná. Chaucer vo svojich Canterburských poviedkach názorne opisuje, ako sa na dlhej ceste zblížili kupec a abatiša alebo mních a žena rytiera. Pre vieru sa vtedy umieralo, ale ešte viac sa pre ňu žilo a milovalo.

Sláva Canterbury je však oveľa staršia ako sláva Thomasa Becketa. Svätý Augustín dostal v 6. storočí od pápeža za úlohu obrátiť na vieru pohanských Anglosasov a usadil sa v Canterbury, pretože tam chcel nájsť zvyšky rímskeho kostola. Údajne pochádzal z 1. storočia, teda z čias, keď boli kresťania ešte na celom svete prenasledovaní. Kostol zasvätený svätému Martinovi sa odvodzuje od tohto najstaršieho chrámu a ako miesto viery konkuruje omnoho krajšej katedrále. Z tretieho dôstojného miesta v Canterbury, z Kláštora sv. Augustína s hrobom misionára, sa zachovali iba zrúcaniny. Bolo to jedno z najvýznamnejších benediktínskych opátstiev v Európe, ale "reformátor" kráľ Henrich VIII. ho v 16. storočí spolu s jeho bohatými majetkami zoštátni...

Celý článok si môžete prečítať tu.