Malý akcionár je často vnímaný ako dotieravý hmyz

Scény z amerických filmov, kde na búrlivom valnom zhromaždení stovky rozhorčených akcionárov nakoniec dosiahnu odchod neschopných manažérov alebo osobné listy s úctivým textom vysvetľujúcim podrobné výsledky spoločnosti v poštových schránkach malých akcionárov sú na Slovensku iba snom… Projekt kupónovej privatizácie vytvoril v Česku aj na Slovensku v roku 1993 prakticky „zvečera do rána" 8,5 milióna (?) akcionárov - fyzických osôb. Veľkolepý projekt rozdania majetku štátu obyvateľstvu bol jedinečný - nemal rozsahom (objemom privatizovaného majetku ) a zapojením veľkého počtu účastníkov za taký krátky čas obdobu vo svete.

Tak sa Česko aj Slovensko stali krajinami s najväčším počtom akcionárov v pomere k počtu obyvateľov. V čase „kupónky" sa to prezentovalo ako veľmi pozitívny fakt. Okrem primárneho cieľa - odštátniť majetok, na ktorého kúpu za reálne peniaze nebolo dostatok domácich zdrojov, sa architekti „kupónky" snažili splniť aj politický cieľ - vytvoriť širokú vrstvu malých kapitalistov - akcionárov. Pôvodne pravdepodobne nebolo zámerom zapojiť do kupónovej privatizácie väčšinu obyvateľstva, ale v dôsledku agresívnej kampane investičných privatizačných fondov si zaregistrovalo svoje kupónové knižky a následne sa stalo akcionármi vyše 53,5 % občanov ČSFR (v ČR 56,7 %, v SR 47,2 %).

Na rozdiel od krajín s podobne vysokým podielom majiteľov cenných papierov (najmä akcií) v bývalom Československu tento stav nastal neprirodzene, bez vývoja. V „normálnych" krajinách obyvatelia neinvestovali do cenných papierov investičné body, ale reálne peniaze, ktoré mohli použiť aj alternatívne, napríklad na spotrebu, investovanie do nehnuteľností, uloženie do banky a podobne. Preto určite zodpovednejšie pristupovali k rozhodovaniu, kam umiestniť svoje úspory, než DIK-ovia, ktorým stačila pútavá reklama niektorých investičných privatizačných fondov. Ukázalo sa, že desaťročia zbierania skúseností sa nedajú preskočiť ani na kapitálovom trhu.

Negatívne skúsenosti desaťtisícov poškodených investorov, ktorí v prvej vlne kupónovej privatizácie prišli len rádovo o tisíce korún, sú analogické skúsenostiam možno milónov akcionárov, podielnikov či veriteľov spoločností na celom svete, ktoré spôsobili znehodnotenie investícií. Napriek tomu žiadny z ekonómov alebo analytikov netvrdí, že malí investori nemajú perspektívu na kapitálovom trhu. Existujú celé stohy analýz, ktoré sa zaoberajú pôsobením a správaním malých akcionárov (stádovitosť, inklinovanie k určitému typu cenného papiera, vplyv negatívnych a pozitívnych informácií na investičné rozhodovanie, rýchlosť rozhodovania sa, vplyv odporúčaní analytikov, pomer medzi investovaním do fondov a jednotlivých titulov atď.).

Svedčí to o význame, ktorý odborníci prisudzujú investovaniu jednotlivcov nielen do takzvaných subjektov kolektívneho investovania (ako sa odborne nazývajú podielové fondy, investičné fondy, prípadne iné menej zvyčajné nástroje), ale aj do jednotlivých akcií spoločností, obchodovaných na burzách. Pre hĺbavejších čitateľov je dostupný dostatok zdrojov, ktoré potvrdzujú tieto konštatovania. Aj časopis INVESTOR už uverejnil niekoľko analytických článkov, ktoré s použitím presných čísel zachytávajú situáciu v oblasti investovania vo svete so zameraním na správanie a na postavenie malého investora.

Časť odborníkov z kapitálového trhu spochybňuje celú myšlienku kupónovej privatizácie alebo predaja akcií verejnosti, poukazujúc na dnešné postavenie státisícov akcionárov. Majú pravdu v tom, že kapitálový trh vznikol administratívnym rozhodnutím a nie z vôle jeho účastníkov. Je tiež pravdou, že ak by „otcovia" kupónovej privatizácie už na začiatku prísnejšie posudzovali zakladanie a najmä zakladateľov investičných privatizačných fondov, nemohlo by prísť napríklad k absurdnej situácii, že sa šéfom druhého najväčšieho fondu na Slovensku stal vojak z povolania, huslista hudobného telesa. Aj zhoda v názore, že v začiatkoch budovania kapitálového trhu sa trestuhodne zanedbalo postavenie regulátora (ministerstvo financií), je všeobecná. Avšak šmahom ruky zamietnuť myšlienku, že slobodný jednotlivec v slobodnej a modernej ekonomike by mal mať k dispozícii množstvo príležitostí na investovanie aj na domácom kapitálovom trhu, je príliš jednostranné a povrchné. Najmä, keď s pomerne vysokými vstupnými nákladmi bola vytvorená infraštruktúra - burza, RM-S, Stredisko cenných papierov.

Tieto inštitúcie majú kapacitu a technické vybavenie na rádovo vyššie objemy obchodov a sú v stave evidovať milióny majetkových účtov. V neposlednom rade je vybudované personálne zázemie, ktoré pamätá roky, keď obchodovanie s akciami vzrušovalo celkom slušný počet občanov štátu. Je potrebné zvážiť, či proaktívne opatrenia vo vzťahu k ochrane záujmov malých akcionárov spolu s lepším daňovým stimulovaním (odpočítateľné položky zo základu dane, zmena tzv. časového testu atď.) by nemohli významným spôsobom stimulovať ochotu občanov na Slovensku investovať najmä do domácich akcií. Zatiaľ sa zdá, že opatrenia tohto charakteru sa presadzujú dosť pomaly - príkladom je minimálne dvojročné omeškanie prijatia veľmi dôležitého zákona o cenných papieroch a investičných službách, ktorý podľa pôvodného vládneho programu mal byť účinný už od roku 2000. Daňové stimulácie boli najmä vďaka postoju bývalej ministerky financií nepriechodné napriek tomu, že v parlamente v tomto volebnom období už dvakrát len tesne neprešlo skrátenie časového testu pre fyzické osoby z troch na jeden rok… (Časový test je obdobie, po uplynutí ktorého je zisk z obchodovania s cennými papiermi oslobodený od dane z príjmu.)

A tak na Slovensku povedomie o domácom kapitálovom trhu v širokej verejnosti upadá, nanajvýš je stimulované negatívne kauzami, ako nedávny predaj akcií VSŽ. Štát (vládu a parlament, ale aj iné orgány ako polícia, vyšetrovatelia, prokuratúra, súdy, daňové orgány, Úrad pre finančný trh) mohol prispieť pomerne rýchlo k badateľnému pokroku. Napríklad aj tým, že si posvieti na staré známe prípady vytunelovaných fondov z prvej vlny kupónovej privatizácie. Minimálne by tak dal najavo, že má záujem o práva svojho občana, malého akcionára. Vo väčšine prípadov sa už nebude dať hovoriť o návrate ukradnutých prostriedkov, ale hoci aj oneskorené potrestanie tunelárov by mohlo svedčiť aspoň o dobrej vôli štátnej moci a ochote dať najavo, že do budúcnosti nemieni tolerovať podobné bezbrehé rozkrádanie.

Zatiaľ je ochrana práv a presadzovanie záujmov minoritných akcionárov skôr doménou silných finančných skupín, ktoré sa niekedy zhodou okolností dostanú do pozície „utláčaného" a silou svojho vplyvu, peňazí a dobrých právnikov dokážu „presvedčiť" majoritných akcionárov, že s nimi treba počítať. Skutoční minoritní - malí akcionári môžu len dúfať, že sa nekompromisným dožadovaním svojich práv aj súdnou cestou domôžu toho, čo im patrí.

Keďže minoritných akcionárov - najmä účastníkov prvej vlny kupónovej privatizácie sú u nás ešte stale státisíce (pozri tabuľku), ich záujmy a presadzovanie práv sa stalo predmetom činnosti občianskeho združenia OSMA - Ochranné spoločenstvo minoritných akcionárov.

Podrobnejšie informácie o jeho doterajšej činnosti, zámeroch a možnostiach prinesie INVESTOR v jednom z nasledujúcich čísel. Na ilustráciu, akého počtu osôb a hodnoty majetku sa problematika týka, prináša INVESTOR niekoľko tabuliek. OSMA ich získalo od Úradu pre finančný trh podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám.