Münchau: Ak prezident Sarkozy uskutoční svoje zámery, ohrozí existenciu eurozóny

Frankfurt nad Mohanom 6. júna (TASR) - Keď francúzsky prezident Nicolas Sarkozy uskutoční, čím hrozí, jestvuje aktuálne nebezpečenstvo zániku Európskej menovej únie. Uviedol to v analýze Wolfgang Münchau, vedúci informačnej služby eurointelligence.com, ktorý pôsobí ako komentátor nemeckého denník Financial Times Deutschland a anglického denníka Financial Times.

Autor v analýze ďalej uviedol, že nový francúzsky prezident ho neznepokojuje najviac tým, čo konkrétne navrhoval počas svojej predvolebnej prezidentskej kampane, ale jeho jednostranný populizmus. Sarkozy vidí vo svojom volebnom víťazstve mandát na skoncovanie s minulosťou, tiež európskou. Podľa signálov, ktoré doteraz prišli z Paríža, Sarkozy myslí svoje sľuby a hrozby smrteľne vážne.

Európa je spoločenstvom dohody, konsenzu. Pre najdôležitejšie politické oblasti treba súhlas všetkých 27 hláv štátov alebo premiérov, aby sa návrh mohol realizovať. A stačí len jedno veto, aby bol zablokovaný. Činnosť EÚ ďalej spočíva na zásade "pacta sunt servanda", teda dohody sa dodržujú. Raz dosiahnuté dohody sa už musia rešpektovať. Keď sa Angela Merkelová stala nemeckou kancelárkou, povedala, že pacta sunt servanda v súvislosti s tureckým členstvom v EÚ, ktoré ona predtým tak vehementne odmietala.

Práve v tom sa odlišujú politici ako Merkelová od populistov, akým je Sarkozy. Francúzsky prezident sa nezaujíma o minulosť, ktorú predstavuje napríklad Pakt stability a rastu EÚ. Namiesto toho sa pokúsi o objavenie "kolesa" a sľubuje "fiškálny šok". Tým je v rozpore s princípom konsenzu, ktorý od začiatku 80. rokov bol vo francúzskych hospodárskych diskusiách dominujúcim. Riskuje aj hlboké rozpory s inými členskými krajinami, hlavne s Nemeckom, ktorého fiškálna politika sa uberá iným smerom.

Práve pomer k Nemecku tu zohráva dôležitú úlohu. Menová únia spočíva na dvoch dôležitých dohodách. Jednou z nich je Maastrichtská dohoda, ktorá stanovuje tak kritériá pre vstup do eurozóny, ako aj nezávislosť Európskej centrálnej banky. Druhým jej pilierom sa stal Pakt stability a rastu, ktorý bol v roku 2005 zreformovaný. V oboch prípadoch sa dokumenty zrodili po nemecko-francúzskom kompromise. Nemecko a Francúzsko predstavujú hlavnú oporu menovej únie. Ak by jedna z dvoch strán prestala dodržiavať dohodnutý kompromis, potom by podľa Münchaua menová únia nemala ružovú budúcnosť.

Problém nie je v tom, že Sarkozy má iné predstavy. Možno sa sporiť o mnohých aspektoch hospodárskej politiky spoločenstva, vrátane cieľov ECB, politiky menových kurzov a iných oblastí fiškálnej politiky. Problém so Sarkozym je však v tom, že nie je pripravený uznať staré zmluvy za dané a na tomto fakte budovať svoju politiku.

Vo Francúzsku niektorí analytici tvrdia, že všetko, čo povedal Sarkozy, netreba brať vážne. Münchau však poukazuje na to, že teraz už prezidentova pretrvávajúca kritika ECB a pravidiel hospodársko-politickej spolupráce je systémová. Tento muž si nevybudoval svoju pozíciu náhodou, ale dobre o nej premýšľal. Sarkozy nie je politikom ako Helmut Kohl, ktorý sa o ekonomiku veľmi nezaujímal. Sarkozy sa veľmi hlboko zaoberal dejinami menovej únie. Máme tu do činenia s kvalitou človeka, akú sme doteraz nepoznali, uviedol Münchau.

Prirodzene, Nemecko môže blokovať všetky jeho návrhy. Predsa však v praxi právo veta nie je náhradou rozumnej politiky. Hospodárska politika, ktorej základom musí byť stabilita, potrebuje viac než nezávislú centrálnu banku a právo veta nemeckého ministra financií. Ak taká krajina ako Francúzsko nebude dlhodobo dodržiavať kompromisy, potom sa stabilita eura dostáva do ohrozenia.

Ekonómovia už veľmi dlho diskutujú o trvácnosti menovej únie. Tá môže prežiť dlhý čas aj v prípade silných vnútorných odstredivých tendencií. Či zostane, alebo či sa rozpadne, to nezávisí od toho, ako dobre sa darí jednej krajine, ale zrejme od toho, či by sa jej darilo lepšie, keby z únie vystúpila. Existuje len málo okolností, ktoré by mohli viesť k takému rozhodnutiu. Jedným z nich by mohol byť silný rast inflácie. Ak by sa jej miera v eurozóne zvýšila na 5 % a viac, mali by krajiny s nízkou inflácie, napríklad Nemecko a Holandsko, racionálny dôvod opustiť menovú úniu v prípade ich presvedčenia, že by národnou monetárnou politikou dosiahli vyššiu mieru cenovej stability.

Sarkozy prirodzene nekontroluje cenovú stabilitu v eurozóne priamo. Ale všetky jeho návrhy na zmenu peňažno-politických cieľov: politický vplyv na výmenný kurz, zámer uskutočniť "fiškálny šok" - sú upriamené na opustenie politiky cenovej stability. Sarkozy sa usiluje práve o okolnosti, ktoré by poskytli Nemecku presvedčivé argumenty na opustenie menovej únie. To nevyhnutne neznamená, že k nemu aj dôjde. Snáď je to politika a nie ekonomika, ktorá stmeľuje menovú úniu. Nebolo by to po prvýkrát, čo by Nemecko postupovalo proti vlastným hospodárskym záujmom. "Ale na to by som nevsádzal," uviedol na záver Münchau.

Informoval o tom nemecký denník Financial Times Deutschland.