Fed sa pod vedením Greenspana dopustil dvoch chýb

Frankfurt nad Mohanom 16. septembra (TASR) - Americká centrálna banka Federálny rezervný systém (Fed) reagovala v tomto desaťročí dvakrát nesprávne. Fed neprimeraným spôsobom riešil situáciu, ktorá vznikla po teroristických útokoch 11. septembra 2001, keď znížil základnú úrokovú sadzbu na 1 %. A ešte horšia chyba spočívala v tom, že úroky v rámci hospodárskeho cyklu začal zvyšovať veľmi neskoro. Tým centrálni bankári umožnili vznik bubliny na trhoch s nehnuteľnosťami. Uvádza to Wolfgang Münchau vo svojom komentári v denníku Financial Times Deutschland.

Guvernér americkej centrálnej banky Frederic Mishkin počas nedávnej konferencie amerických centrálnych bankárov v Jackson Hole žiadal rýchle a výrazne zníženie úrokov. Tým by malo dôjsť k stabilizácii americkej ekonomiky, ktorú oslabil prepad cien nehnuteľností.

Mishkin pred niekoľkými mesiacmi vyvolal pozornosť, keď povedal, že z hľadiska národnej ekonomiky by bolo veľmi drahé, aby sa miera jadrovej inflácie znížila na cieľové rozpätie, ktoré je stanovené na 1 až 2 % ročne. Lepšie by bolo, keby sa inflačný cieľ uvoľnil.

Niekto by si mohol myslieť, že Mishkin je ako centrálny bankár holubicou. Ale takéto hodnotenie nie je správna. Mishkin je jedným z najrigoróznejších ekonómov, akého som kedy stretol, uviedol Münchau. V jednom bode má pravdu: Centrálne banky nemôžu ignorovať ceny nehnuteľností.

Ako povedal harvardský ekonóm Kenneth Rogoff pre denník Financial Times Deutschland, rozdiel medzi Mishkinom a predsedom Fed Benom Bernankem je v tom, že šéf Fed venuje trhom s cennými papiermi minimálnu pozornosť. Otázka, do akej miery sa majú centrálne banky venovať cenám nehnuteľností alebo akciovým trhom, patrí medzi najdôležitejšie nevyriešené otázky peňažnej politiky. Na tomto poli existuje množstvo rozdielnych názorov.

Sám Bernanke patrí medzi tvorcov nástroja priameho inflačného cieľa, ktorým by mali centrálne banky dosiahnuť konkrétnu hodnotu vzostupu inflácie. Takáto stratégia nedáva nijaký priestor cenám nehnuteľností. Fed sa však k úsiliu o priamy inflačný cieľ nikdy neodhodlal, lebo musel stále plniť duálnu úlohu. Musí dozerať na ceny a mať na zreteli aj stabilitu pracovného trhu. Aby to zvládal, na to musí uplatňovať kombinovanú stratégiu.

Mishkin je advokátom stratégie, v ktorej sa cena cenných papierov prinajmenšom implicitne zohľadňuje. V Jackson Hole síce povedal, že centrálna banka zvýšením úrokov nemôže priviesť bublinu k poklesu. To by poškodilo jej dôveryhodnosť. Citoval príklad švédskej centrálnej banky Riksbank, ktorá sa napriek svojmu mandátu pokúsila o realizáciu priameho inflačného cieľa, aby dosiahla zníženie cien domov. Pokusom uvrhla Švédsko do veľkých problémov. Dobrá peňažná politika nesmie nikdy stratiť zo zorného poľa svoj hlavný cieľ: stabilizáciu cien a zamestnanosť.

Aj keď Mishkin nevybočuje celkom z konzensu amerického Fed, patrí medzi tých málo bankárov, ktorí varujú pred tým, aby sa ceny nehnuteľností nebrali do úvahy. Centrálne banky by mali hrať významnejšiu úlohu práve v oblasti regulácie, lebo tým by sa dali rozličné bubliny lepšie a rýchlejšie kontrolovať než peňažnou politikou.

Tým ale Mishkin nepriznáva, že Fed pri akceptovaní tejto premisy nesie vinu za súčasnú hypotekárnu krízu. Niektoré extrémne produkty, ktoré tieto trhy ponúkajú, by museli byť zakázané. Medzičasom k tomu aj došlo. V súlade s Mishkinovymi názormi by mali centrálne banky okrem svojich pravidelných správ o finančnej stabilite mať k dispozícii ešte jeden nástroj, ktorým by ovplyvňovali finančné trhy. Jeho názor, že centrálne banky nedokážu lepšie rozpoznať, že sa vytvára bublina, Münchau nezdieľa. Vieme, že trhy sa občas správajú iracionálne. A väčšina centrálnych bankárov počas nového ekonomického rozmachu presne vedela, že sa tvorí bublina, ktorá niekedy v budúcnosti určite spľasne.

Prirodzene, centrálne banky nemôžu zrušiť bublinu jednoduchým spôsobom. Dokážu to tak, že cenový vývoj na trhu s nehnuteľnosťami zahrnú do svojich rozhodnutí. Úroková politika sa vždy pohybuje v určitom fluktuačnom pásme, to znamená: konkrétne úrokové rozhodnutie je konzistentné s fluktuačným pásmom inflačných očakávaní. Keď sa už bublina vytvorila, vtedy sa obyčajne ide na hornú hranicu pásma; keď zanikne, úroky idú na jeho dolnú hranicu. Tým sa stáva, že centrálna banka je sústredená na svoj hlavný cieľ - na stabilizáciu cien a/alebo stabilizáciu hrubého domáceho produktu. Súčasne si istým spôsobom zachováva pružnosť, aby sa vyrovnala s veľkými pohybmi cien nehnuteľností. Münchau ďalej uviedol: Podporujem Mishkinov názor, že najdôležitejšie opatrenie spočíva v samotnej regulácii. Úverová kríza by sa vyvinula do oveľa miernejších rozmerov, keby bola regulácia oveľa silnejšia od samotného začiatku a keby bol býval bankový dohľad fungoval. Aj úroková politika zohráva pri vytváraní bubliny rozhodujúcu úlohu. Mishkin a jeho kolegovia však, žiaľ, nie sú ochotní priznať, že v minulosti urobili chyby. Zníženie základnej úrokovej miery na jedno percento bolo prehnanou reakciou na poslednú recesiu a na útoky z 11. septembra.

Potom ešte väčšia chyba spočívala v tom, že úroky v tomto hospodárskom cykle v USA začali rásť veľmi neskoro. Tým Fed vytvoril podmienky pre obrovský rast úverov, ktorý sa na výrazne neregulovanom trhu mohol naplno rozvinúť.