Štát je nahý

Peter Vavro

Privatizácia tzv. strategických podnikov sa stáva čarovným prútikom na sanovanie dlhodobých a nesystémových dier v štátnom rozpočte a zadlžení inštitúcií so štátnou účasťou. V skutočnosti sa z nej stáva postsocialistický bič na pána - samotný štát.

V naštartovaných projektoch informačných memoránd a výbere privatizačných poradcov nám však uniká jeden podstatný problém: prečo sa až z privatizácie štátneho majetku majú vykrývať dlhy štátu? Na spasenie z odštátňovania majetku (Slovenské telekomunikácie, Slovenská sporiteľňa či Slovenský plynárenský priemysel) čaká zdravotníctvo, školstvo, sociálna oblasť, Fond národného majetku či Slovenská televízia. Každý má pritom svoj prvoradý problém, ktorému alternatívne hovorí kolaps zdravotníctva, zatváranie škôl, ožobračovanie dôchodcov, nevyplatenie dlhopisov či exekúcia majetku STV. Vie si vôbec v tejto krajine niekto predstaviť, čo by sa dialo, ak by sa megaprivatizácia "prirodzených monopolov" vôbec neuskutočnila? V tomto zrýchľujúcom privatizačnom pokluse sa podobné pochybnosti strácajú, keď práve tupé mlčanie reformátorov v medziach sociálnej únosnosti iba potvrdzuje, že štát sa vie postarať sám o seba (resp. aparát), ale na zlepšenie podmienok širších vrstiev obyvateľstva mu nezostáva čas. V zakonzervovanom systéme zdaňovania nie je predsa možné dosiahnuť zvýšenú efektivitu základných funkcií štátu (ochrana zdravia a bezpečnosti občanov a ich vzdelávanie), ktorá sa bezprostredne odvodzuje od motivácie anonymného mocenského aparátu. Jalové reči o sociálne a ekologicky orientovanom trhovom hospodárstve sa rozpadávajú ...

Celý článok si môžete prečítať tu.