Nová koncepcia kapitálovej primeranosti bánk zmení vzťahy ku klientom
Pridajte názor5. 4. 2001 - Bazilejský výbor bankového dohľadu, ktorý pôsobí v rámci Banky pre medzinárodné zúčtovanie (Bank for International Settlement), v januári 2001 zverejnil návrh na prepracovanie koncepcie kapitálovej primeranosti bánk obsiahnutej v Bazilejskej dohode (Basel Capital Accord) z roku 1988.
Bazilejský výbor bankového dohľadu, ktorý pôsobí v rámci Banky pre medzinárodné zúčtovanie (Bank for International Settlement), v januári 2001 zverejnil návrh na prepracovanie koncepcie kapitálovej primeranosti bánk obsiahnutej v Bazilejskej dohode (Basel Capital Accord) z roku 1988. Táto okrem iného vymedzuje konštrukciu ukazovateľa kapitálovej primeranosti komerčných bánk (CAR – Capital Asset Ratio). Navrhované zmeny sú predložené odbornej verejnosti na diskusiu a výbor očakáva pripomienky k tomuto návrhu zo strany všetkých zainteresovaných strán. Možno však konštatovať, že navrhovaná koncepcia zmení nielen vzťahy v rámci bankového sektora, ale aj vzťahy komerčných bánk k ich klientom.
Vymedzenie ukazovateľa CAR Jedným z kľúčových regulačných nástrojov centrálnej banky ako inštitucionálneho regulátora bankového sektora je kapitálová primeranosť. Kapitálovú primeranosť (capital adequacy) možno vo všeobecnosti charakterizovať ako pomer kapitálu, ktorý má banka skutočne k dispozícii k relevantnému ukazovateľu objemu bankových obchodov (napr. aktíva, rizikovo vážené aktíva, vklady a pod.). Jeho cieľom je zabezpečiť schopnosť banky kryť z vlastných prostriedkov možné straty z týchto obchodov. Ukazovateľ kapitálovej primeranosti (capital ratio) prešiel v posledných desaťročiach podstatnými zmenami. Napríklad, pomer kapitálu k celkovým aktívam prudko klesol z 15 percent v 30. rokoch 20. storočia zhruba na 6 percent v polovici 40. rokov. V 50. rokoch stúpol, ale opäť začal klesať od 60. rokov. Tento trend pretrvával až do konca osemdesiatych rokov a sprevádzali ho tieto príčiny: – dynamický rast ekonomiky a vkladov znemožnil dosiahnuť primeraný rast kapitálu; – klesajúce ziskové marže prinútili manažment bánk znížiť pomer kapitálu, aby dosiahli rentabilitu vlastného kapitálu; – poistenie vkladov znížilo riziko hromadného výberu vkladov v prípade paniky a zvýšilo istotu bankového podnikania, bez ohľadu na výšku kapitálu banky; – a hlavne – väčšia stabilita ekonomického prostredia dovolila bankovému systému operovať so zníženým kapitálom. Charakteristickým bolo zníženie objemu kapitálu vo vzťahu k aktívam, ale tiež výrazná zmena jeho štruktúry. Osobitne po 2. svetovej vojne sa zvýšila úloha nerozdeleného zisku (retained earnings) a podriadeného dlhu (subordinated debt). Naproti tomu klesol význam akciového kapitálu (capital stock) a ážia (surplus). Banky zistili, že financovanie vlastného kapitálu z externých zdrojov je príliš drahé a koncentrovali sa na nerozdelené zisky ako interný zdroj, ktorý má „doplniť“ základné imanie a cudzí kapitál. Tento postup bol zjavný najmä vo veľkých bankách. Tu treba hľadať dôvod, prečo v roku 1986 v najvyspelejších krajinách začali inštitúcie bankového dohľadu vytvárať projekt pre posudzovanie primeranosti kapitálu na základe rizikovosti aktív. V júni 1988 dvanásť krajín (Belgicko, Kanada, Francúzsko, Nemecko, Taliansko, Japonsko, Holandsko, Švédsko, Švajčiarsko, Veľká Británia, USA a Luxembursko) podpísalo tzv. Bazilejskú dohodu (ďalej Dohodu), ktorá rozdelila kapitál do dvoch kategórií: – Tier 1 (vrstva 1) – vlastný kapitál alebo „core capital“, ktorý pozostáva najmä zo základného imania (splateného), z ážiových fondov a rezervných fondov; – Tier 2 – dodatkový kapitál alebo „supplemental capital“, ktorý pozostáva hlavne z podriadeného dlhu, rezerv na krytie všeobecných strát z bankových činností. Dohoda z roku 1988 stanovuje pre banky podmienku minimálnej výšky kapitálu (Tier 1 and Tier 2) najmenej na úrovni 8 percent objemu koša aktív, ktoré sú vážené rôznymi váhami podľa ich rizikovosti. Na meranie rizikovosti aktív sa uplatňuje portfóliový prístup, ktorý rozdeľuje aktíva do štyroch košov (0 %, 20 %, 50 % a 100 %) podľa rizikovosti dlžníka. To znamená, že niektoré aktíva (prevažne štátne cenné papiere – pokladničné poukážky alebo štátne dlhopisy) nevyžadujú žiaden kapitál. Pohľadávky voči bankám majú 20-percentnú váhu (čo znamená, že banky musia držať kapitál vo výške 1,6 percenta z objemu takýchto aktív). Prakticky všetky pohľadávky voči nebankovým inštitúciám súkromného sektoru vyžadujú kapitál vo výške 8 percent. Podobne sa vážia podľa rizikovosti aj podsúvahové položky (bankové záruky, garancie, forwardy a pod.). Tento proces sa rozdelil do dvoch etáp. V prvej etape banka svoje podsúvahové položky pomocou určených faktorov konverzie konvertuje na úverové ekvivalenty a potom ich váži podľa rizika klienta. Zmena filozofie Dohoda z roku 1988 bola niekoľkokrát doplnená a upravená. Najčastejšie išlo o zmeny týkajúce sa mimobilančných položiek. Po desiatich rokoch platnosti Dohody Bazilejský výbor pre bankový dohľad (ďalej Výbor) pristúpil k podstatnej zmene vo filozofii určovania minimálnej kapitálovej primeranosti pre komerčné banky. Bankové podnikanie, metódy riadenia rizika, prístupy k bankovej regulácii i samotné finančné trhy prešli podstatnou zmenou. V júni 1999 Výbor zverejnil zámer nahradiť Dohodu z roku 1988 novým, rizikovo citlivejším rámcom. Výbor plánuje publikovať novú Dohodu do konca mája 2001, s následnou implementáciou v roku 2004. V tomto časovom rozsahu by mala Dohoda prejsť pripomienkovým a odporúčacím konaním. Publikovanie zásad kapitálovej primeranosti Bazilejským výborom a ich implementácia do národných pravidiel upravujúcich podnikanie komerčných bánk prebiehali podľa nasledujúceho harmonogramu: v júli 1988 bola publikovaná v súčasnosti platná Dohoda. Koniec roka 1992 bol konečným termínom na jej implementáciu do národných pravidiel upravujúcich činnosť komerčných bánk. V júni 1999 bol podaný prvý návrh na rekonštrukciu Dohody, v januári 2001 bol zverejnený v poradí druhý návrh na zmenu koncepcie platnej Dohody. Koniec mája roku 2001 je konečným termínom pre pripomienky a komentáre k zverejnenému návrhu. Do konca roku 2001 by mala byť publikovaná konečná verzia novej Dohody. Rok 2004 by mal byť termínom pre implementovanie novej Dohody do národnej normatívnej úpravy činnosti komerčných bánk. Medzinárodnú dohodu podpísala aj Slovenská republika. Pre bankové systémy krajín, ktoré podpísali Dohodu neskôr, čo je prípad aj Slovenskej republiky, platili osobitné termíny. Banky založené do 1. 1. 1990 museli svoju kapitálovú primeranosť „dostať“ nad 8 percent najneskôr do konca roku 1996. Banky založené po 1. 1. 1990 museli udržiavať hranicu 8 percent ihneď od začatia činnosti. Tab. 1: Základné rozdiely v koncepcii v súčasnosti platnej Dohody a návrhom novej Dohody V súčasnosti platná Dohoda Navrhovaná nová Dohoda Zameraná na jednoduché meranie rizika Väčší dôraz na – vlastné interné metodické normy, – dohľad regulátora bankového trhu a – trhovú disciplínu Rovnaký prístup ku všetkým bankám Flexibilita, ponuka rôznych prístupov pre rôzne banky podnety k lepšiemu riadeniu rizika Všeobecná štruktúra Väčší dôraz na kvalitu a presnosť merania rizika Bezpečnosť a spoľahlivosť dnešného komplexného finančného systému sa dá dosiahnuť len kombináciou efektívneho manažmentu bánk, trhovej disciplíny a výkonného bankového dohľadu. Dohoda z roku 1988 sa zameriavala na celkový objem kapitálu bánk, ktorý je nevyhnutný na redukovanie rizika nesolventnosti a môže vyvolať potenciálne straty klientov bánk (vkladateľov) v prípade bankrotu banky. Nová koncepcia stavia práve na týchto skutočnostiach a snaží sa zvýšiť bezpečnosť a spoľahlivosť finančného systému kladením zvýšeného dôrazu na vnútornú bankovú kontrolu a manažment, proces bankového dohľadu a trhovú disciplínu. Štruktúra novej Dohody Nová Dohoda pozostáva z troch pilierov, ktoré pôsobia synergicky. Ich spoločné uplatnenie by malo prispieť k bezpečnosti a st