Slabnúci kurz dolára má vplyv na svetový menový systém

Frankfurt nad Mohanom 15. decembra (TASR) - Keď euro prvý raz prekročilo hranicu kurzu 1,40 USD, mnohé krajiny nielen na Blízkom východe začali uvažovať, že zrušia pevné napojenie, nadviazanie, svojich mien na dolár. Patria medzi ne najmä Spojené arabské emiráty (SAE), a ďalší ich partneri z Organizácie krajín vyvážajúcich ropu (OPEC).

Dolár stratil od začiatku roka na hodnote voči euru viac ako 12 %. Podľa názoru menových odborníkov sú za silou eura, resp. slabosťou dolára masívne prílevy investícii do euroregiónu a odliv kapitálu z USA. Podľa odhadu britskej veľkobanky HSBC vložili investori v tomto roku 150 miliárd EUR, v prepočte 4,992 bilióna SKK, do európskych úverových nástrojov a za ďalších 275 miliárd EUR nakúpili v Európe akcie. V pozadí tohto vývoja sú relatívne stúpajúce výnosy cenných papierov v eurozóne.

Opačný obraz poskytujú USA. Ako informovalo americké ministerstvo financií, v auguste a septembri si investori vybrali a vyviezli 165 miliárd USD. Zodpovednosť za vývoj sa pripisuje klesajúcim kľúčovým úrokovým sadzbám a skepse o raste amerického hospodárstva.

Kto sa domnieva, že existujú len pevné alebo flexibilné výmenné kurzy, ten sa pletie. Existuje viacero osobitných menových režimov, ktoré sa dajú jasne ohraničiť.

Najstriktnejším variantom je menová rada (Currency Board). V danom prípade sa centrálna banka tej-ktorej krajiny zaväzuje zamieňať domácu menu za fixný kurz voči cudzej mene. De facto sa tým banka vzdáva moci nad peňažnou politikou, pretože nemôže aktívne ovládať množstvo peňazí. Podľa Medzinárodného menového fondu (MMF) má tento režim sedem štátov. Ako príklad poslúži Hongkong, ktorý naviazal svoj dolár v pomere 7,8:1 k USD. Od mája 2005 sú ale povolené vychýlenia v pevne stanovenom rozmedzí.

Pri pevne stanovených kurzoch (Other Conventional Fixed Peg Arrangements) mene alebo menovému košu neexistuje také úzke zákonné previazanie ako pri Currency Board. Centrálna banka intervenuje na devízovom trhu a snaží sa udržať hodnotu valuty konštantnou. Podľa MMF používa tento menový variant 52 krajín, medzi ktorými nájdeme Saudskú Arábiu, Sýriu, Čínu a Venezuelu.

Kurzy s kĺzavými zmenami parít (Crawling Peg) je zmesou pevného a flexibilného výmenného kurzu. Kurz sa periodicky prispôsobuje. Deje sa tak na princípe pevných krokov alebo to závisí od hospodárskych údajov, napríklad miera inflácie v krajinách, ktoré sú najdôležitejšími obchodnými partnermi. Tento typ výmenného kurzu majú Azerbajdžan, Botswana či Irán.

Riadený floating bez vopred oznámeného vývoja devízového kurzu (skrátene Managed Floating) znamená, že centrálna banka ovplyvňuje výmenný kurz, avšak bez toho, aby definovala konkrétny cieľ. Kritériá pre zásahy na trhu môžu byť početné, patria medzi ne úroveň devízových rezerv, obchodná bilancia alebo všeobecný vývoj trhu. Tento systém používa 51 štátov, medzi inými Argentína, Ghana, Srí Lanka a Tunisko.

Ešte stále pretrváva nezhoda v odpovedi na otázku, či je pevný výmenný kurz dobrá alebo zlá vec. Zástanca dolárového štandardu je profesor ekonómie na Standforskej univerzite Ronald McKinnon. V takom menovom režime vidí faktor stability pre rozvíjajúce sa krajiny, ktorých kapitálové trhy ešte nie sú veľmi vyvinuté. Jeho odporcovia naopak považujú naviazanie národnej meny na dolár za nebezpečenstvo, pretože, ako to bolo pred 10 rokmi počas ázijskej finančnej krízy, takáto závislosť sa môže stať terčom útoku špekulantov.

V prospech pevného výmenného kurzu voči doláru hovoria dva argumenty. Prvý: Nadviazanie vlastnej meny na dolár umožňuje krajinám udržiavať infláciu na nízkej úrovni. V prípade absencie kontroly pohybu kapitálu sa krajina s pevným výmenným kurzom vzdáva úplne samostatnej menovej politiky. To vedie ku klesajúcim očakávaniam inflácie medzi účastníkmi trhu. Okrem toho s výkyvmi výmenného kurzu odpadáva aj hrozba, že export do dolárovej zóny v dôsledku zhodnotenia domácej valuty zdražie. Exportne orientované hospodárstva preto majú mať alebo mali by mať režim nadviazania svojej meny na dolár, respektíve menu, v ktorej najviac obchodujú. Druhý argument: Vedci na tomto mieste uvádzajú hypotézu "dedičného hriechu". Podľa nej sa krajiny, najmä rozvojové, nemôžu zadlžiť u medzinárodných investorov v národnej mene, a preto sú nútené akceptovať zahraničný kapitál denominovaný v dolároch. Tým vzniká menový chaos (Currency Mismatch). Projekty, ktoré budú neskôr splatené domácou menou sú financované dolármi. Pretože je drahé poistiť sa na nelikvidnom domácom kapitálovom trhu proti pohybom meny, nastupuje na scénu vláda a pevným výmenným kurzom, ktorým vytvára zaisťovací nástroj. Zástancom tejto tézy je renomovaný americký ekonóm Barry Eichengreen.

Na základe Brettonwoodskej dohody z roku 1944 vládol dolárový štandard. Od neho sa však v 70. rokoch upustilo. Mnohé ázijské krajiny nadväzovali svoje meny na americký dolár až do 90. rokov. Ázijská kríza všetko zmenila a dnes sa s výnimkou Hongkongu a Číny všetky krajiny regiónu vzdali dolára. Najnovšie sa množia hlasy aj v štátoch Perzského zálivu, aby opustili spoločenstvo americkej meny. Ale kľúčovú pozíciu si tam zachováva Saudská Arábia, ktorá chce zachovať prepojenie saudského rijálu s USD.

Informoval o tom na svojej internetovej stránke denník Financial Times Deutschland.